Keď robíte veci, ktoré iní nerobia, stávajú sa vám veci, ktoré sa iným nestávajú. Takto komentuje svoj vlaňajší pád vrtuľníkom zo stometrovej výšky šéf Unicornu Vladimír Kovář. Takto jednoduché to, milý čitateľ, je.
Pred sebou mal zhruba hodinu a pol trvajúci let domov do Strachovic, ktorý viedol cez Rakovník, Rokycany a Plasy. Pilotom bol on sám. Červeno-čierno-biely dvojmiestny stroj Guimbal Cabri G2 stojí viac ako desať miliónov, je schopný uháňať rýchlosťou takmer dvesto kilometrov za hodinu a vyjsť až do výšky troch kilometrov. Nebolo to však potrebné.
Vladimír Kovář vrtuľník väčšinou držal najviac tristo metrov nad terénom, čo je letová hladina, do ktorej sa nie je potrebné hlásiť pražskému riadeniu letovej prevádzky. Medzi Plasmi a Strachovicami je lepšie zhruba počas piatich minút vyletieť o niečo vyššie, a preto je potrebné nadviazať rádiový kontakt, aby o vás vedel človek monitorujúci lietadlá vo vymedzenom priestore, ktorý vás dokáže včas upozorniť na ďalšie stroje vo vašej blízkosti.
V ten deň pred monitorom s bodkami signalizujúcimi lietadlá či vrtuľníky a ich posádky sedela Jana. Poznáme ju podľa mena, pretože jej hlas je jedným zo štyroch alebo piatich ľudí, ktorých si už Vladimír Kovář dokáže spojiť s menom. „Ukončujem svoju činnosť pri obci Čistá, respektíve Kralovice, a pristávam domov do terénu, do Strachovic. Ďakujem za servis a pekný deň,“ povedal pilot dvojmiestneho stroja. „Pekný deň,“ zaželala mu Jana.
Vrtuľník je zhruba sto metrov nad zemou. Letecká idylka. „A o necelú minútu som bol dole,“ konštatuje Vladimír Kovář. Ešte predtým niekoľko sekúnd v kabíne bojoval o život. Čo presne sa stalo a ako zareagoval, dokáže opisovať dlhé minúty. Je vidieť, že si to pritom stále prehráva v hlave. Laik si z toho odnáša, že problém bol vo vetre, rýchlosti a reakciách.
Vladimír Kovář to podáva presne takto: „Potom som urobil chybu, že som hore potiahol kolektív, čo je ovládacia páka umiestnená naľavo od sedačky. Mení uhol nábehu všetkých listov hlavného rotora a zvyšuje alebo znižuje celkový vztlak rotora, čo má vplyv na stúpanie a klesanie. V tom okamihu sa vrtuľník začal točiť proti rotoru. Správna reakcia je taká, že prudko šliapnete na pravý pedál, lenže kým som si to uvedomil, kabína sa roztočila a bolo jasné, že mám problém. Fíha, teraz sa tu zabijem alebo čo?“ vybavuje si, čo sa mu v tú chvíľu odohrávalo v hlave.
Michael Tomeš pre Forbes Česko
Medzitým ubehlo ďalších pár sekúnd. „Potom mi došlo, že vlastne nemôžem kolektív držať hore. Dal som ho dolu, čo je už správna reakcia, ale v tom okamihu som vlastne padal. V momente, keď som ho dal dolu a cykliku dopredu, začal som z toho vylietať,“ spomína. Lenže bolo neskoro. Bol už príliš nízko a vrtuľník narazil do zeme kúsok od nového hangára.
„Pilot nepostupoval v súlade s letovou príručkou, ktorá nariaďuje, aby pri zostupe vrtuľníka neklesla rýchlosť pod päťdesiat uzlov. V tomto prípade zahájil pristávací manéver pri štyridsiatich uzloch. Pri otočke doľava sa vrtuľník zastavil, začal samovoľne strácať výšku a otáčať sa okolo zvislej osi,“ znel popis zo správy Úradu pre zisťovanie príčin leteckých nehôd.
Keď som sa s Vladimírom Kovářom o lietaní rozprával pred dvoma rokmi, reč padla aj na šance na prežitie v prípade, že dôjde k nešťastiu. Napríklad, keď prestane fungovať motor. To sa teraz nestalo, ale je dobré pripomenúť Kovářovo vysvetlenie. Vtedy opisoval, že sa možno dostať na zem v takzvanej autorotácii, čo si predstavujte trochu ako riadený spomalený pád.
„Aj keď bude pristátie tvrdé a najpravdepodobnejšie sa zlomia pristávacie lyže a sedačka po dopade pravdepodobne praskne, posádka by mala byť schopná sama vystúpiť,“ vysvetľoval. Teraz sa ukázalo, že mal pravdu. Následky pádu pri zhruba stokilometrovej rýchlosti boli veľmi podobné. Pod trupom sa zlomili obe lyže, predná časť konštrukcie praskla a čelné sklo odletelo preč. Motor sa, našťastie, automaticky vypol. Bola sobota, pol jednej poobede.
„A potom všetko stíchlo,“ spomína si Kovář, ktorý zostal pri vedomí zakliesnený v pásoch a s obitou helmou na hlave. Mal vyrazený dych a dlhé sekundy sa nemohol nadýchnuť. Po chvíli sa odopol z pásov a vyplazil sa z vrtuľníka. Hlavne čo najďalej od jeho trosiek. „Myslel som, že som od neho pätnásť až dvadsať metrov, ale keď som potom videl fotky, zistil som, že to boli len tri, možno štyri metre,“ hovorí.
Každá minúta rozhodovala
Pád vrtuľníka zaregistrovali miestni z okolia. Niektorí to sledovali na vlastné oči, ďalší len počuli ranu, ale aj im bolo jasné, čo sa stalo. Záchranná služba prichádza za pár minút a podľa zranení, ktoré lekárka objaví, je jasné, že v ten deň Vladimír Kovář vrtuľníkom poletí ešte raz. Tentokrát do nemocnice v Plzni.
Aj pri tragických udalostiach môže dôjsť k mierne humorným scénkam. Kým totiž záchranársky vrtuľník priletí, Kovář si uvedomí, že jeho stroj je stále pod prúdom, čo môže skončiť výbuchom. Je potrebné odpojiť batériu. Nesmie sa však hýbať, a tak poprosí susedov, aby všetko vypli. Nikto z nich však dovtedy vrtuľník takto zblízka nevidel, nieto aby ho dokázali odpojiť od prúdu.
Ležiaci Kovář im radí a po niekoľkých pokusoch sa im to podarí, čo po príchode leteckého inšpektora hrdo sami hlásia. A ten ich za to pochváli. V nemocnici už to také veselé nie je. Lekári mu po vyšetreniach oznamujú resumé: torzná zlomenina lýtkovej kosti a členka, štyri prasknuté a naštipnuté rebrá, zlomená hrudná kosť. Nasleduje operácia nohy, kde sa zrazu objaví dvadsať centimetrov dlhá spevňujúca tyč a hrsť skrutiek.
Toto všetko sa odohralo zhruba v tomto období len pred rokom. S Vladimírom Kovářom sme si vtedy vymenili dve správy, v ktorých mi opísal, čo sa stalo. Teraz sa stretávame na mieste, kde k nehode došlo. „Viete, kadiaľ sa ide do Strachovic?“ pýta sa ma pred dohodnutým stretnutím Kovářova dlhoročná asistentka. Keďže pochádzam z neďalekého Rakovníka, obratom odpovedám, že áno. Tuším, kde Strachovice sú.
A viem, že sú ukryté uprostred lesov a lúk, čoho sa však netreba báť. Skúsenosť totiž hovorí, že miliardári, ktorí si zaobstarávajú odľahlé sídla, sa zvyčajne postarajú aj o hladký asfaltový povrch ciest, ktoré k nim vedú. Teraz už viem, že nie všetci. Nebudem sa spoliehať na Google Maps! Obzvlášť keď sa mám v rámci rozhovoru vybrať na miesta, ktoré nie sú… No, povedzme centrom civilizácie.
Michael Tomeš pre Forbes Česko
Raz ma navigácia sebaisto viedla cez lúku a inokedy som prechádzal vojenským priestorom. Problém je, že na podobné odbočky sa nedá pripraviť. Jednoducho niekam vojdete, zo začiatku to vyzerá prijateľne, potom už len vyhodnocujete, či má ešte zmysel vrátiť sa späť.
Tentokrát som pod dohľadom srny a páru hopkajúcich zajacov pokračoval lesnou cestou, ktorá rozhodne nebola stavaná pre BMW M6 z roku 1984. Land Rover Defender, ktorý stál zaparkovaný v cieli cesty, kde som mal prísť z úplne inej a o niečo lepšej strany, to celkom okato potvrdzoval.
Vladimír Kovář s čoraz šedivejšími vejúcimi vlasmi čakal na bridlicovom múriku. Okolo neho pobehoval jeho poľovnícky pes Frey. Strachovice znejú ako názov nejakej dediny. Je to však inak. Ide o hospodársky dvor, dnes tomu hovoríme farma. Kedysi patril Valdštejnom, v roku 1918 ho kúpil Václav Junek, príbuzný Elišky Junkovej, ktorá si po jeho smrti neďaleko zaobstarala mlyn. A potom prišli komunisti, ktorým sa s údržbou podobných nehnuteľností príliš nedarilo.
Súkromné panstvo
Vladimír Kovář v roku 2002 hľadal miesto v prírode a dostal odporúčanie na Strachovice, ktoré sú síce v dezolátnom stave, ale to okolie… Polia, lesy, kam oko dohliadne. K zámočku patril hektár pozemku. Nič moc, ale mohlo by to stačiť. Podáme si ruky a ešte pred príchodom fotografa sa prejdeme.
Prechádzame okolo stajne s žriebätkom narodeným pred tromi dňami. Najbližšie k nám je ohrada, kde nás hrdo okukuje Macho, kôň plemena Irish Cob a niekoľkonásobný čerstvý otec. „Pred rokmi som zaň dal 50-tisíc. Keď ho sem priviezli, chvíľu sa prechádzal v ohrade, potom sa rozbehol, preskočil ju a zmizol do lesa,“ spomína Kovář, ktorý je oblečený do vojenského svetra s menovkou „Pilot“.
Personál sa hneď usilovne zaoberal tým, čo povie šéfovi, ktorý na farme v tú chvíľu nebol. „Macho sa však nakoniec rozhodol, že nebude sám a rovnako ako utiekol, tak sa aj vrátil. Je tu už asi dvadsať rokov,“ dodáva. Pokračujeme k opravenému zámočku, odkiaľ je najlepší výhľad na okolité pasienky, kde sa pasie stádo oviec, kráv a ďalších koní. Toto nie je hektár, ktorý sa mal kúpiť na začiatku.
„Keď sme tu stáli, z realitného makléra vypadlo, že keby som mal záujem, dokáže zariadiť aj nákup okolitých polí. Vraj za dve osemdesiat za meter. Nechápavo som sa ho spýtal, či myslí cenu v eurách, čomu zase chvíľu nerozumel on, ktorý počítal v korunách. Nakoniec som mu povedal, nech na mape zapichne kružidlo tam, kde je zámoček, a urobí kruh s polomerom päť kilometrov. A čo pôjde, nech kúpi.“
Nakoniec z toho bolo dvesto hektárov polí a lesov, kde okrem zámočku stál ešte majer so sýpkou. Teraz je tých lúk, polí a lesov ešte dvakrát toľko. A keď už bola reč o tej príjazdovej ceste… Miliardári pri svojich sídlach dosť často stavajú ploty a brány s ochrankou. Tu nás míňajú cyklisti, pretože prejsť a vlastne aj zastaviť sa tu môže ktokoľvek.
V dolnej časti panstva je čiastočne pod terénom ukrytý hangár a heliport. Áno, ten heliport. Kto by si myslel, že po nehode zostal nevyužitý, mýlil by sa. Vladimír Kovář totiž pred rokmi kúpil tri vrtuľníky. Jeden pre seba a dva pre leteckú školu Harris Hawk.
„Môj bol na odpis, tak som sa s chlapcami dohodol a mám tu jeden z tých výcvikových,“ prizná, keď odsúva vráta hangára, do ktorého by sa ešte jeden väčší stroj pokojne zmestil. Kovář totiž lietať neprestal. Keď sa po polroku zotavil zo zranení, do kabíny si sadol znovu, pretože o letecký preukaz neprišiel. Po lekárskej prehliadke ho stačilo len obnoviť.
„Urobili ste chybu, ale to môže urobiť každý. Nezabili ste sa, nikoho ste nemrzačili a nakoniec ste to nejako ustáli,“ referuje Kovář slová zástupcu riaditeľa Úradu pre zisťovanie príčin leteckých nehôd Josefa Bejdáka, ktorý vraj uvítal, že sa aj po nehode môže s pilotom porozprávať, pretože to sa, bohužiaľ, príliš často nestáva.
Čo na to, že v lietaní pokračuje, hovorí Kovářova rodina? Keď táto otázka padne, Kovář prvýkrát nezvyčajne dlho mlčí. „Vlastne nič nepovedali. Nič proti tomu nemali,“ tvrdí otec dnes už štyroch dospelých potomkov a hneď uvádza príhodu, ako raz pri lyžovaní vyšiel na mostík, z ktorého sa dá skočiť maximálne osem metrov do diaľky.
Michael Tomeš pre Forbes Česko
„Bol som asi rýchlejší alebo čo a zaletel som oveľa ďalej. Neustál som to a skončil som s vyrazeným dychom.“ Zmerajte to, prikázal rodine, keď znovu nabral vzduch do pľúc. Vladimír Kovář mladší vzal lyžu, ktorá sa medzi mostík a pomaly sa dvíhajúceho otca zmestila 13-krát, takže dĺžku skoku odhadli na 21 metrov.
„A takto to u nás chodí. Keď robíte veci, ktoré iní nerobia, stávajú sa vám veci, ktoré sa iným nestávajú,“ konštatuje, keď už sedíme v jeho minipivovare, do ktorého chodí každých šesť týždňov plzenský sládek Jan Žižka uvariť tristo litrov piva. To, že je súčasťou farmy miliardára menom Kovář napríklad aj kováčska dielňa, už vlastne ani neprekvapí. Aj v Strachoviciach sa pracuje.
Z pražských kancelárií sem prichádzajú ľudia z Unicornu, pre ktorých je k dispozícii množstvo izieb. Pracuje odtiaľto aj Kovář, ktorého Unicorn vlani utŕžil 5,3 miliardy korún a dosiahol ziskovosť EBITDA 450 miliónov, čo sú čísla, ktoré sa v posledných rokoch nijako radikálne nemenia, hoci rok 2024 bol z pohľadu tržieb o zhruba štyristo miliónov silnejší.
Kovář za poklesom vidí hlavne čiastočnú premenu biznisu, keď sa zákazky prelievajú zo sektoru bánk do energetiky, ktorá sa stáva hlavnou nohou softvérovej firmy. Zatiaľ čo bankovníctvo má éru nástupu digitalizácie za sebou, v energetike dopyt po aplikáciách a inteligentných IT riešeniach, naopak, rastie, a to ako v Česku, tak aj v zahraničí, kde má Unicorn viac ako polovicu biznisu.
Nová doba AI
Medzi najvýznamnejšie projekty vlaňajška radí víťazstvo v tendri na riešenie, prostredníctvom ktorého sa majú zabezpečovať prenosy elektrickej energie medzi Veľkou Britániou a kontinentálnou Európou. O rok skôr to bola dodávka systému pre riadenie prenosovej siete v šiestich štátoch Perzského zálivu. Čo Kovář a jeho tím teraz riešia, rovnako ako pravdepodobne všetky IT firmy sveta, je nástup umelej inteligencie.
Pre šéfa Unicornu je to evidentne veľká téma. Vyzdvihuje najmä obrovské zrýchlenie práce svojich zamestnancov, pričom pripúšťa, že práve vďaka AI ich v budúcnosti nebude potrebovať tak veľa. „V niektorých čiastkových veciach AI zapájame do procesu. Skrátime tým čas vývoja trebárs na desatinu, čo je jednoducho neuveriteľné. To, čo by sme normálne robili rok, máme za mesiac a kúsok,“ hovorí a nadšene opisuje, ako AI sám skúša.
A to až natoľko, že spomína obavu zo závislosti, ktorá na AI môže vzniknúť. „Je to ako počítačová hra, kde počítaču prikážete, čo má robiť, a on to urobí. Je to vlastne ešte lepšie, pretože je tam pridaná hodnota pre ostatných, navyše, keď to dobre uchopíte, ešte na tom môžete zarobiť,“ pokračuje.
Umelá inteligencia sa podľa neho v krátkom čase stane bežnou súčasťou našich životov, ako je internet, mobil a počítač. Špeciálne práca softvérových firiem bez toho nebude mysliteľná. Je však potrebné pripraviť sa na to, že nás to bude stáť ďalšie peniaze, ktoré nie všetci majú. Peniaze, ktoré budeme platiť firmám stojacim za AI agentmi.
„Ja som si v januári vystačil s dvadsiatimi dolármi, vo februári som potreboval šesťdesiat a teraz som na dvoch stovkách. A pritom sa s tým skôr len hrám. Mám vo firme kolegov, ktorí sa za mesiac dostali na rádovo vyššiu sumu. Už sme to začali detailne sledovať a evidovať. Napadá mi však otázka, ako toto bude riešiť štátna správa, zdravotníctvo alebo trebárs univerzity. Ani tie sa bez AI o chvíľu nezaobídu. Kde budú brať na tokeny peniaze? Kto na AI nedosiahne, bude o chvíľu biznisovo aj spoločensky stratený,“ predikuje.
Čo však na Kovářa momentálne doliehá ešte viac, je kauza mnohamiliardového podvodu spojená s prípadom spoločnosti Mammoth prepojenej so skupinou Unicorn. Ide v nej o viac ako 100-tisíc iPhonov a vyše 360-tisíc slúchadiel AirPod v hodnote presahujúcej päť miliárd korún, ktoré si nárokujú firmy T-Mobile a J&T Leasing. Kauza komplikuje život Unicornu a Kovářovi už tretí rok.
Na vyšetrovaní toho, kam sa elektronika podela, kde sú peniaze za jej predaj a najmä, kto za celým podvodom stojí, sa podieľa aj Národné centrum proti organizovanému zločinu. Výsledok ich práce, žalôb a najmä súdnych sporov, ku ktorým všetko smeruje, je však v nedohľadne. V zatiaľ poslednom kole sa so žalobou na 2,5 miliardy prihlásila spoločnosť J&T Leasing, ktorá časť elektroniky dodala.
Michael Tomeš pre Forbes Česko
Ďalších 5,6 miliardy potom požaduje insolvenčný správca skrachovaného e-shopu Mamut.cz. Ako je Vladimír Kovář počas celého nášho stretnutia zhovorčivý, vo chvíli, keď sa dotkneme tejto témy, zvážnie a rýchlosť jeho odpovedí sa výrazne spomalí. Stretli sme sa už niekoľkokrát, ale teraz je to prvýkrát, čo si k nám prisadne aj právnička, ktorá dáva pozor, čo odznie. Keď sa jej klient rozhovorí, niekoľkokrát mu z úst vypadne slovo „absurdné“.
„Mne je to, samozrejme, veľmi nepríjemné a mrzí ma, že sa naši dodávatelia dostali do problémov, ale ja v tom jednoducho neplávam. Naozaj sa v tom necítim vinný a skutočne si neviem predstaviť, že by si vôbec niekto mohol myslieť, že by som chcel nejakým spôsobom podvádzať, napáliť alebo jednoducho okradnúť obchodných partnerov. To je absolútny nezmysel,“ hovorí.
To, že by miliardový spor, v rámci ktorého boli zatiaľ obžalovaní traja ľudia (podľa neoficiálnych informácií ide o Břetislava Janouška, podnikateľa a bývalého spolupracovníka skupiny Vladimíra Kovářa, ako aj dvoch konateľov e-shopu), mal vplyv na osobný život alebo biznis Unicornu, nevníma.
Čo pripúšťa, sú vysoké a stále rastúce náklady na právne služby. Stále to však nie je nič oproti miliardám, ktoré zo strany žalujúcich lietajú vzduchom. Počíta Kovář s možnosťou, že by ich musel Unicorn zaplatiť?
„No, to by nás zlikvidovalo, ale úprimne, považujem to za úplne absurdné, pretože žijem vo svete, kde existuje spravodlivosť. Neviem, čo viac mám o tom povedať. Je to, akoby sa niečo stalo na parkovisku, ktoré zriadilo mesto. Za to predsa nemôže zaplatiť celé mesto. To je jednoducho absurdné,“ hovorí. Na koho strane stojí pravda, budú polícia a súdy rozplietať pravdepodobne ešte niekoľko rokov.
Článok vyšiel pôvodne na českom Forbese a jeho autorom je Ondřej Kinkor.
