Trhová panika je omyl, varuje známy analytik. Japonsko len prepisuje finančné učebnice.
Sociálne siete sú v poslednom čase posadnuté novou témou. Každý makro komentátor či analytik načrtáva celosvetové krízové scenáre spôsobené rastom výnosu 30-ročných japonských dlhopisov.
Na prvý pohľad sa zdá, že krajinu pohltili problémy a situácia sa vymyká kontrole. Naliehavé správy varujú pred uvrhnutím sveta do finančnej krízy. Výnosy vraj dosahujú rekordné úrovne a grafy vyzerajú hrozivo. Tretia najväčšia ekonomika údajne čelí implózii.
„Roky sme kritizovali Bank of Japan za deformáciu trhu s dlhopismi,“ tvrdí analytik na platforme Substack. „Teraz, keď sa výnosy konečne normalizujú, namiesto sledovania krokov centrálnej banky, hneď všetci vyhlasujú, že stratila kontrolu nad situáciou,“ dodáva.
Celkový príbeh vraj pochopili úplne naopak. „Keď počujete, že výnosy dlhopisov prudko rastú, znamená to len to, že investori požadujú vyššie úrokové sadzby za požičiavanie peňazí japonskej vláde,“ ozrejmuje investor. Možno si to podľa neho predstaviť ako zvýšenie úrokovej sadzby na kreditnej karte, akurát v tomto prípade ide o vládny dlh.
V súčasnosti japonské 30-ročné dlhopisy vyplácajú zhruba 3,35 percenta ročne. Hoci to neznie dramaticky, pre krajinu, ktorá mala donedávna záporné úrokové sadzby, ide o historický moment.
Guvernér japonskej centrálnej banky Kazuo Ueda vyslal jasný signál, že by sa úrokové sadzby mohli zvýšiť už tento mesiac. Konvenčná múdrosť v takomto prípade hovorí, že Japonsko po desaťročiach boja s defláciou nakoniec začína strácať kontrolu nad infláciou.
Vychádza z predpokladu, že centrálnu banku k tomuto kroku núti trh. Reakciou by v takomto prípade mala byť panika. Podľa Nicoleta je to však naopak.
Úmysel namiesto straty kontroly
Nicoletos upozorňuje na to, čo doomsayeri prehliadajú. Japonská centrálna banka podľa jeho názoru predstavuje najskúsenejšieho operátora nekonvenčnej menovej politiky na planéte. Vynašli postup, ktorý neskôr kopírovali všetci ostatní.
Kvantitatívne uvoľňovanie? Japonsko ho zaviedlo ako prvé už v roku 2001. Nulové úrokové sadzby? Aj tu bolo Japonsko priekopníkom. Záporné úrokové sadzby? Prišli s nimi v roku 2016. Kontrola výnosovej krivky, teda doslova stanovenie stropu na výnosy dlhopisov? Tento program Japonci prevádzkovali 8 rokov, až do jeho ukončenia v roku 2024. Nicoletos je presvedčený, že krajina si nenechá len tak vziať kontrolu.
Musíme sa pozrieť na čísla. Japonská centrálna banka stále vlastní približne 50 percent všetkých japonských vládnych dlhopisov, čo predstavuje hodnotu asi 3,7 bilióna dolárov.
Keď sa k tomu pripočítajú aj domáce banky, poisťovne a penzijné fondy, japonské inštitúcie držia viac ako 80 percent japonského dlhu. Súvaha centrálnej banky predstavuje približne 110 percent hrubého domáceho produktu. To je oveľa viac ako 23 percent u Fedu alebo 41 percent u Európskej centrálnej banky.
Nicoletos hovorí, že takýto trh nemôžu napadnúť zahraniční špekulanti. „Ak vlastníte polovicu trhu, potom ste sami tým trhom,“ mieni. Pýta sa, prečo by Japonsko zrazu stratilo kontrolu teraz, po desaťročiach úspešného riadenia svojho dlhopisového trhu. Odpoveď je, že by to neurobili. A ani to neurobili. Podľa neho ide o úmyselný krok.
Stratégia oslabenia
Japonsko vraj zámerne dovolilo, aby dlhodobé výnosy dlhopisov rástli. Deje sa to z jednoduchého dôvodu. Japonci chcú slabší jen. Keď v Japonsku rastú výnosy dlhopisov, mení to globálne toky peňazí.
Vývoj ceny japonského jenu. Zdroj: Substack.
Slabší jen robí japonský export lacnejším pre zvyšok sveta. Spoločnosti ako Toyota, Sony a Nintendo sa tak stávajú konkurencieschopnejšími.
Keď finančný tím Toyoty analyzuje čísla, odhaduje, že za každý jeden jen, o ktorý sa mena oslabí voči doláru, získajú približne 300 miliónov dolárov.
Japonsko vykázalo v prvej polovici tohto roka prebytok bežného účtu vo výške viac ako 115 miliárd dolárov. Nicoletos uvádza, že je najväčší za ktorékoľvek polročné fiškálne obdobie od roku 1985.
Slabší jen predstavuje pre japonských exportérov obrovskú hnaciu silu. Na pozadí sa však údajne odohráva omnoho väčšia hra.
Slabší jen nepomáha Japonsku iba predávať viac áut a elektroniky do zahraničia. Zvyšuje to aj konkurencieschopnosť japonských výrobcov voči ich najväčšiemu rivalovi – Číne. A načasovanie nie je náhodné.
Čínsky faktor
Momentálne prebieha medzi Japonskom a Čínou najhoršia diplomatická kríza od roku 2023. Japonská premiérka Sanae Takaichi nedávno naznačila, že čínsky útok na Taiwan by mohol ohroziť prežitie Japonska a ospravedlniť vojenskú reakciu.
Peking reagoval rýchlo a tvrdo. Zakázal dovoz japonských morských plodov, zrušil lety do krajiny, vyvolal viacero provokácií zameraných na stíhačky japonských vzdušných síl sebaobrany a vydal cestovné varovania pre svojich občanov.
Čína predstavuje pre krajinu vychádzajúceho slnka druhý najväčší exportný trh. Japonské spoločnosti v minulom roku predali do Číny tovar v hodnote 125 miliárd dolárov, no keďže sa vzťahy zhoršujú, Japonsko potrebuje nájsť nové miesta odbytu.
Slabší jen podľa analytika ukazuje cestu, ako to dosiahnuť. Japonský tovar sa stáva lacnejším v porovnaní s čínskymi alternatívami, a to nielen pre amerických kupujúcich, ale aj pre zákazníkov v juhovýchodnej Ázii, Európe či Latinskej Amerike.
Kým politické napätie znižuje exportný potenciál, Japonsko sa snaží zatraktívniť ako alternatívny dodávateľ.
Americký faktor
Za najzaujímavejší fakt považuje Nicoletos to, že zo situácie profituje aj Amerika. Pokiaľ ide o americké financie, Japonsko nepredstavuje len tak hocijakú krajinu.
Ide o najväčšieho zahraničného držiteľa amerických štátnych dlhopisov, s podielom viac ako 1,18 bilióna dolárov. To presahuje aj Čínu či Spojené kráľovstvo. Majú ich viac ako ktokoľvek iný.
Po desaťročia prúdili japonské peniaze do Spojených štátov prostredníctvom stratégie známej ako carry trade. Japonskí investori si požičiavajú peniaze v jenoch pri takmer nulových úrokových sadzbách.
Tieto lacné jeny premenia na doláre. Kupujú americké aktíva, ako sú štátne dlhopisy, akcie a nehnuteľnosti, ktoré ponúkajú oveľa vyššie výnosy. Rozdiel si potom nechajú.
Nicoletos hovorí, že táto stratégia funguje, pokiaľ sú krátkodobé úrokové sadzby v Japonsku nižšie ako v USA a jen sa devalvuje. Tento obchod bol po celé roky jedným z tichých pilierov podpory cien amerických aktív. Týmto mechanizmom prúdili do amerických akcií a dlhopisov bilióny dolárov japonských fondov.
Kontrolované a postupné oslabovanie jenu udržuje tok týchto peňazí do Ameriky. Ak sa na to pozrieme očami japonského investora, dáva to zmysel.
Správca penzijného fondu v Tokiu, ktorý drží 50 miliónov dolárov v amerických akciách, sleduje dve veci – výkonnosť akcií a vývoj jenu. Ak jen postupne a predvídateľne oslabuje, americké investície vyzerajú lepšie. Po ich prepočítaní späť na jeny dostane investor viac jenov za každý dolár. To robí americké aktíva atraktívnejšími.
Tichá reštrukturalizácia
Ak by sa však jen náhle posilnil a štát by nad situáciou strácal kontrolu, musel by prudko zasiahnuť. Japonskí investori by totiž čelili masívnym stratám na svojich zahraničných pozíciách.
Boli by nútení hromadne predávať americké aktíva, aby obmedzili škody. Tým, že krajina riadi pomalý pokles jenu namiesto toho, aby riskovala náhle zvraty, v skutočnosti poskytuje americkým trhom stabilitu.
Japonskí inštitucionálni investori vrátane bánk, penzijných fondov a životných poisťovní v súčasnosti držia obrovské pozície v amerických akciách a dlhopisoch.
Kým jen postupne slabne, nemajú dôvod predávať. Mnohí budú pokračovať v nakupovaní. A to znamená stovky miliárd dolárov, ktoré naďalej prúdia do amerických kapitálových trhov.
Nicoletos si dovoľuje aj špekulovať. Pýta sa, čo bráni japonskej centrálnej banke zrealizovať výmenu existujúcich dlhopisov za nové 100-ročné obligácie s 3-percentným výnosom.
Na papieri by sa nič nemenilo. Dlhopisy by zostali v rovnakej agregátnej hodnote v súvahe. Dôsledky by však boli obrovské. Japonsko by si zafixovalo nízke náklady na pôžičky na storočie. Riziko refinancovania by zmizlo a riziko úrokových sadzieb by sa tiež stratilo. Všetky obavy o udržateľnosti japonského dlhu by sa tým vyriešili.
Analytik uvádza, že nemusí ísť o takú divokú myšlienku, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Japonsko už vydáva 40-ročné dlhopisy.
Súvaha Bank of Japan presahuje v pomere k ekonomike súvahy ktorejkoľvek inej hlavnej centrálnej banky. Investor poukazuje na to, že už teraz operuje na území, ktoré nikto iný neprebádal. Nemali by sme teda predpokladať, že sa bude riadiť starými pravidlami.
Víťazi a porazení
Ak má Nicoletos pravdu, z jeho pohľadu vyzerá skóre víťazov a porazených nasledovne. Víťazmi sú japonskí exportéri, ktorí profitujú z nižších globálnych cien.
Centrálna banka zvyšuje krátkodobé úrokové sadzby, zatiaľ čo dlhší koniec krivky necháva rozširovať. Vláda vníma, ako inflácia znižuje jej reálne dlhové zaťaženie.
Japonské penzijné fondy sa tešia z riadneho prispôsobenia bez paniky. Americké kapitálové trhy naďalej prijímajú prílevy od japonských gigantických inštitucionálnych investorov.
Ministerstvo financií USA zo situácie taktiež profituje, pretože Japonsko naďalej nakupuje americký štátny dlh. Americkí spotrebitelia navyše získavajú prístup k väčšiemu množstvu japonského tovaru za konkurencieschopné ceny.
Na strane porazených stojí Čína, ktorá čelí konkurencieschopnejšiemu Japonsku. Nicoletos upozorňuje, že to prispieva k už existujúcim deflačným tlakom.
Každý, kto vsádza na japonskú krízu, bude sklamaný. Vôbec vraj nepríde. Rovnako ten, kto verí, že rast 30-ročných japonských dlhopisov bude mať nepriaznivý domino efekt.
Širší príbeh
Finanční aktéri sa obávajú, že Japonsko stráca kontrolu nad svojím dlhopisovým trhom. Myslia si, že tretia najväčšia ekonomika sveta sa dostala na pokraj krízy a mali by sme sa obávať.
Analytik však vidí, že sa deje niečo iné. Vníma krajinu, ktorá strávila 30 rokov zdokonaľovaním nekonvenčnej menovej politiky a vlastní polovicu svojho dlhopisového trhu.
Má pred očami štát so všetkými nástrojmi potrebnými na riadenie prechodu za svojich vlastných podmienok. Vidí, že Japonsko oslabuje svoju menu, aby zvýšilo konkurencieschopnosť, reštrukturalizovalo svoj dlh a zorientovalo sa v nebezpečnom geopolitickom momente. To všetko pri pokračujúcom financovaní amerických trhov biliónmi dolárov.
Nicoletos verí, že jen nepadá, pretože Japonsko stratilo kontrolu. Slabne preto, že to štát chce. Jen vraj nikdy neklame. Hovorí nám, že Japonsko nepanikári, ale realizuje stratégiu. „Ak pochopíte, čo robia, uvedomíte si, že ide o jeden z najdôležitejších a najviac podceňovaných príbehov globálnych financií,“ uzatvára.
Dôležité upozornenie
Informácie obsiahnuté v tomto článku majú výhradne informačný charakter a nepredstavujú investičné rady. Neodporúčame konať na základe týchto údajov bez predchádzajúcej konzultácie s kvalifikovaným finančným poradcom. Investovanie je spojené s rizikami a rozhodnutia o investovaní sú na vlastnú zodpovednosť. Výnosy z investície dosiahnuté v minulosti nie sú zárukou budúcich výnosov.
