Už dvadsať rokov je najúspešnejšia česká popová speváčka. Okrem toho je manželka a matka dvoch malých detí. Zároveň aj žena, ktorá intenzívne podporuje ďalšie ženy – v ich sebavedomí, sebadôvere i sebaúcte nielen vo vzťahu k vlastnému telu. Svoj biznis si riadi sama.
Na Instagrame ju sleduje takmer 700-tisíc ľudí, na YouTube majú jej klipy dohromady stovky miliónov pozretí, odspievala vyše 1700 živých koncertov. Často skladá vlastnú hudbu, píše si texty, produkuje videoklipy, ale tiež zastáva úlohu promotérky či režisérky. Keď ju stretnete osobne, rýchlo zistíte pár základných vecí.
Táto mladá žena má skutočne až odzbrojujúcu charizmu. Nikdy nestráca úsmev, skvelú energiu a sympatický nadhľad. Vie sama seba zhodiť. A má ohromnú vášeň pre to, čo robí. Zároveň o svojej práci aj kariére osobitne premýšľa a premýšľa tiež nad každou otázkou, ktorú jej kladiem pri rozhovore v elegantnom prostredí hotela na pražskej Malej Strane.
Foto: Anna Kovačič
Poľka s českým občianstvom sa narodila v horúcom auguste, v znamení leva. Svojou dravou energiou a smiechom, sympatickým sebavedomím, gurážou, osobnou charizmou a originálnym zmyslom pre humor svoje znamenie nezaprie. S bohatou hrivou hustých vlasov a uhrančivými očami navyše naozaj pripomína levicu a pôsobí veľmi spokojne. „Som šťastná levica,“ smeje sa Ewa Farna.
Riadiť si vlastný biznis, to znie pekne. V hudobnej brandži, ktorú celé desaťročia ovládali gramofirmy, je to však stále neobvyklé. Aké je to byť v tomto odbore na vlastných nohách?
Začínala som v dvanástich rokoch, nemala som o ničom potuchy, a keď prišiel producent Lešek Wronka, videl vo mne nejaký potenciál. Videl, že spievam, nemám trému, baví ma to, mám energiu, páčilo sa mu to. Dosť mi pomohol. On bol človek, ktorý bol v biznise, vedel, komu sa ozvať, keď chcete v štúdiu natočiť pesničku alebo ju vydať, ako stavať repertoár. Ako sa to robí. Ja som nemala najmenšiu predstavu, moji rodičia tiež nie. Nikdy sme si nevedeli predstaviť, že by som sa týmto živila. Mňa to iba obrovsky bavilo. Ďalej som, samozrejme, chodila aj do školy.
Kedy došlo k zlomu, že sa chcete osamostatniť?
S vekom. Keď som bola tínedžerka, mala som vedenie, aké som vtedy potrebovala. Po desiatich rokoch som sa rozhodla, že by som sa postavila na vlastné nohy. Nejako som sa rozhliadla a mala som trochu inú predstavu o ďalšom smerovaní. O tom, ako by som chcela svoju kariéru rozvíjať.
Išla som po strednej študovať právo a skutočne som na právnickej fakulte na Varšavskej univerzite absolvovala dva semestre. Po tom prvom roku som si však uvedomila, že nezvládam spájať túto neľahkú školu s kariérou v oboch krajinách. Vtedy som si povedala, že sa chcem profesionálne venovať hudbe a založila som si agentúru. Bolo to v roku 2016.
To sa dá tak ľahko, založiť si agentúru?
Chcela som sa tomu všetkému venovať viac komplexne a osobne. Ako písať pesničky, ako tie veci vydávať, ako funguje distribúcia, ako sa vlastne dnes vydávajú a promujú albumy, čo obnáša natáčanie klipov. Chcela som tomu rozumieť do hĺbky. Produkcia, vizuály, stage dizajn, light dizajn, to všetko za vás, samozrejme, ďalej robí niekto ďalší, ale aby ste mohli delegovať a mať predstavu, musíte vedieť, čo chcete.
Vy nemáte manažéra?
Mám manažéra, ktorý mi rieši také veci, ako sú napríklad bookingy koncertov, mám tím v Poľsku, mám tím v Česku. Ale čo sa týka smerovania, veľkých rozhodnutí, to si nechávam na svojich pleciach. Ak urobíme O2 arénu, či ju urobíme druhýkrát a pôjdeme do toho rizika, kedy, kde a aký vydáme album, ako bude znieť, ako bude vyzerať, ako budú znieť a vyzerať naše koncerty koncepčne, kto na nich bude pracovať, koho oslovíme, aký na to bude nadväzovať merch.
A stojí to za to?
Je to fakt kopec práce, niekedy mám pocit, že to nezvládam alebo už potom nemám energiu na iné veci. Musím sa učiť opustiť svoje control freak premýšľanie a viac dôverovať a delegovať. Rozhodne však mám pocit, že to za to zatiaľ stojí. Dúfam, že vo výsledku sa dá moja práca spoznať a ja si za ňou môžem stáť. Práve v mojej brandži je totiž extrémne dôležitá autentickosť. Nepredávam produkt, ale v podstate svoje emócie, hudbu, teda cítenie, vnútro a tvár.
Jednoducho sa to nedá zrušiť ako eseročka, nemôžete ju predať niekomu inému a začať znova od nuly. Ste k tomu celoživotne prikovaný, tvár, rozhodnutia ani vyrieknuté tvrdenia vám už nikto neodoberie. Preto si to všetko strážim. Vo finále za tým všetkým stojí moje meno. V hudbe alebo v umení ako takom má z každého projektu číhať ten konkrétny človek. Taký, aký je. Aby som to jednoducho naozaj bola ja, a nie niekto iný a jeho predstavy o mne.
Robia, keď iní oddychujú
Čo je v procese osamostatnenia sa najdôležitejšie? Hudobný priemysel je v tomto dosť osobitý.
Predtým sa hovorilo, že človek nemôže odísť od gramofirmy, pretože tá mu zaručuje, že bude vystupovať, že ho budú hrať v rádiu, že bude vydávať albumy a bude sa o ňom vedieť. Toto strašne zmenili siete, streaming hudby a všeobecne internet. Dnes už nepotrebujete obrovský tím ľudí, aby ste dali všetkým fanúšikom vedieť, že bude ďalší koncert. Niekedy stačí instagramový post a hneď môžu tú informáciu vidieť stovky tisíc ľudí, ktorí ma sledujú, medzi nimi aj novinári, ľudia z biznisu, promotéri aj potenciálni partneri a klienti. Digitálna doba je strašne zložitá a náročná, ale v tejto priamej komunikácii umelca a fanúšika veci zjednodušila.
Koľko ľudí pre vás dnes pracuje?
