Americká armáda už niekoľko mesiacov pod zámienkou boja proti pašerákom drog potápa lode, ktoré plávajú z latinskoamerickej krajiny.
Spojené štáty zhromaždili v Karibiku najväčšiu vojenskú silu od invázie Panamy v roku 1989. Patrí k nej aj ich najväčšia lietadlová loď USS Gerald R. Ford so sprievodom vojenských plavidiel, tisíckami námorných pešiakov pripravených na výsadok, stíhačkami a dronmi. Dôvod? Krajina s najväčšími zásobami ropy na svete.
Administratíva Donalda Trumpa zvyšuje tlak na zmenu režimu vo Venezuele. Jej predstavitelia žiadajú koniec Nicolása Madura, ktorý 30-miliónovej latinskoamerickej krajine vládne železnou rukou od roku 2013. Spojené štáty tento rok vypísali odmenu 50 miliónov dolárov za jeho dolapenie.
Americká armáda už niekoľko mesiacov pod zámienkou boja proti pašerákom drog potápa lode plávajúce z Venezuely. Trump zároveň varuje, že čoskoro môžu nasledovať operácie aj na pevnine. Zatiaľ si však necháva otvorené všetky možnosti – od vojenskej intervencie až po nejakú formu dohody s Madurom.
Zákonnosť útokov na venezuelské lode spochybňujú v Kongrese nielen demokrati, ale aj niektorí republikáni. Spojené štáty sú však na vojnu pripravené.
Maduro minulý víkend vyhlásil, že Američania túžia ovládnuť obrovské ropné zásoby jeho krajiny. Venezuela totiž „sedí“ na najväčšom potvrdenom množstve ropy na svete – viac než 300 miliárd barelov nevyťaženej suroviny, ide teda o takmer pätinu celosvetových zásob. Aj podľa kolumbijského prezidenta je jadrom sporu medzi USA a Venezuelou práve komodita.
„Je to vyjednávanie o rope. Verím, že to je logika Donalda Trumpa. Nejde mu o demokratizáciu Venezuely a už vôbec nie o boj s drogami,“ vyhlásil kolumbijský prezident Gustavo Petro.
Americké ministerstvo zahraničných vecí to odmieta. Trumpova administratíva prezentuje svoje karibské angažovanie sa výlučne ako boj proti pašerákom drog. Nech sú však dôvody eskalácie ktorékoľvek, v prípade zmeny režimu vo Venezuele budú tamojšie ropné zásoby kľúčové pre budúcnosť krajiny.
Ťažobný potenciál je pritom obrovský. Venezuela v súčasnosti produkuje približne milión barelov denne – nie málo, ale pred Madurom to bolo dvojnásobne viac. A na prelome 20. a 21. storočia dokonca viac než trojnásobok dnešnej produkcie. Bolo to v čase, keď sa moci ujal socialistický režim vedený Hugom Chávezom.
„Dôvodom poklesu sú nízke investície do rozvoja ťažby a medzinárodné sankcie, pre ktoré si krajina nemôže obstarať moderné vybavenie. To je pritom nevyhnutné najmä pri ťažkej sírnatej rope, ktorú Venezuela vyváža. Tento typ ropy je stále dôležitý pre staršie rafinérie, ktoré sa nachádzajú v USA aj v Európe,“ vysvetľuje analytik spoločnosti Finlord Boris Tomčiak.
Spojené štáty uvaľujú na Venezuelu sankcie od roku 2005. Tlak sa výrazne zvýšil počas prvého Trumpovho funkčného obdobia, keď USA zablokovali značnú časť dovozu venezuelskej ropy – hlavného zdroja príjmov krajiny.
Podľa Tomčiaka by však prípadný ozbrojený konflikt trhu s ropou výrazne neublížil. „Ozbrojený stret medzi USA a Venezuelou je veľmi pravdepodobný, ale ani vojna by venezuelskú ťažbu pravdepodobne neobmedzila. Ak by Spojené štáty uspeli, naopak, očakávalo by sa, že Venezuela sa vymaní zo sankcií a zvýši export ropy,“ uviedol.
Nie je to však také jednoduché. Štátna spoločnosť PDVSA v internom dokumente odhadla, že návrat produkcie na úroveň z roku 1998 by si vyžiadal 58 miliárd amerických dolárov, pretože ropovody sa neobnovovali 50 rokov. Ak by sa však v krajine dostal k moci režim naklonený Západu, tieto obrovské náklady by sa pravdepodobne oplatilo zniesť. Ťažká venezuelská ropa by totiž mohla nahradiť ruskú, ktorá má podobné vlastnosti.
Samotné Spojené štáty patria medzi najväčších svetových dovozcov ropy, hoci sú zároveň aj jej najväčším producentom. Problém je, že ich ropa je príliš ľahká – vhodná na výrobu benzínu, ale menej na produkciu nafty, asfaltu či priemyselných palív, na ktoré je potrebná ťažká ropa.
Koľko času Madurovi zostáva?
Autoritársky režim venezuelského prezidenta sa v posledných mesiacoch dostal pod silný tlak. Donald Trump ho označuje za vodcu teroristickej organizácie, vyslal do Karibiku mohutnú vojenskú silu, povolil CIA tajné operácie v krajine a hovorí o uzavretí vzdušného priestoru či útokoch na venezuelskej pôde.
„Nie je to kampaň nátlaku, je to omnoho viac,“ vyhlásil Trump minulý týždeň. A už začiatkom novembra, keď sa ho pýtali, či sú Madurove dni v úrade spočítané, odpovedal: „Povedal by som, že áno.“
USA od septembra demonštrujú svoju vojenskú silu v medzinárodných vodách pri Venezuele, kde potápajú lode, ktoré podľa nich pašujú drogy. Tieto útoky, ktoré sa koncom októbra rozšírili aj do východného Pacifiku, podľa dostupných informácií zasiahli 23 plavidiel a vyžiadali si 87 obetí.
Americká administratíva zvyčajne sprevádza oznámenia o útokoch rozmazaným videom zásahu, no doteraz nezverejnila žiadny dôkaz, že by sa tieto lode či ich posádky skutočne podieľali na obchodovaní s drogami.
Už počas svojho prvého funkčného obdobia označil Trump Madurov režim za narkotický kartel a pohrozil inváziou. Tentoraz sa však zdá, že svoje hrozby myslí vážne.
„Vtedy som jeho reči považoval len za politickú hru. Teraz je možnosť ozbrojeného konfliktu omnoho reálnejšia,“ hovorí Radek Buben, vedúci Katedry iberoamerických štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej.
„Už len prítomnosť takejto obrovskej americkej vojenskej sily v regióne stojí nesmierne peniaze. Trump rozbehol niečo, z čoho bude mať problém ustúpiť bez použitia nejakej formy ozbrojeného zásahu. Myslím si, že by mu stačila Madurova rezignácia. Potrebuje doma ukázať víťazstvo, pretože sa mu evidentne nepodarilo presvedčivo predať ani Gazu, ani plán pre Ukrajinu. Snaží sa o niečo, čo spočiatku pôsobilo ako lacné víťazstvo – zatlačiť na režim a rozložiť ho, čo skúšal už v roku 2019,“ dodáva Buben.
Podľa neho by odpor proti prípadnej invázii nebol veľký, keďže Madurov režim je mimoriadne nepopulárny. Výsledkom viac než desaťročnej vlády je krajina na pokraji hospodárskeho kolapsu, takmer osem miliónov utečencov v susedných štátoch a široké vnútorné aj medzinárodné odmietanie legitimity venezuelských volieb.
„Nie je to tak, ako by si niekto myslel, že celá Latinská Amerika bude jednotne kričať, že imperializmus útočí na Venezuelu. Nikdy to nebolo také čiernobiele. Momentálne neočakávam plnohodnotnú inváziu, skôr rokovania, ale určité zásahy sú možné. Trump to už nemôže jednoducho zastaviť a povedať ,odvolávame loď, Maduro zostáva‘ – nie po tom, čo USA zabili viac než 80 ľudí, pravdepodobne len pešiakov v drogovom obchode, možno aj nevinných,“ upozorňuje Buben.
Susedná Brazília a Kolumbia americké zásahy ostro odmietajú. Ich prezidenti však podľa Bubena tak robia skôr z princípu a obáv z priameho dosahu vojny než zo sympatií k Maduromu. Kolumbia by bola konfliktom zasiahnutá priamo.
„A potom je tu ešte Guyana, ktorá má s Venezuelou územný spor, Trinidad a Tobago vzdialené 12 kilometrov. Tieto krajiny s Američanmi spolupracujú – Trinidad otvorene, Guyana skryto,“ dodáva Buben.
Trump nedávno s Nicolásom Madurom telefonoval. Podľa denníka Miami Herald mu údajne počas hovoru predniesol ultimátum: „Môžete zachrániť seba a svojich najbližších, ale musíte okamžite opustiť krajinu.“ Trump novinárom na palube Air Force One potvrdil, že telefonát sa uskutočnil, no odmietol hovoriť o podrobnostiach.
Tento článok vyšiel na Forbes.cz. Jeho autor je Marek Tomanka.
