Ak si objednáte vyprážané jedlo v niektorej z klasických krčiem alebo jedální, je veľmi pravdepodobné, že bolo pripravené na oleji zo Bzenca. Vyrába ho rodinná firma Avena, ktorá za posledný rok vyrástla o pol miliardy korún (zhruba 20,4 milióna eur) a nechystá sa zastaviť. Naopak, naskakuje na posledný olejový trend.
Vyzerá to ako plastová skúmavka, ktorú poznáte od lekára. Stačí však okamih a špeciálny stroj z nej vyfúkne litrovú fľašu. Tá potom spolu s ďalšími smeruje po páse na cestu, kde ju čaká naplnenie zlatou tekutinou, etiketa, viečko, uloženie do krabice a potom na paletu. Všetko je to otázka asi minúty.
O niekoľko metrov podobne pracujú ďalšie stroje, ibaže s desaťlitrovými kanistrami. Všetko sa berie z obrovských tankov, ktoré sú označené ceduľkou: toto je repka, toto slnečnica, niekedy mix oboch. Sme v ríši, kde olej tečie potokom.
„Vlani sme spracovali zhruba 46-tisíc ton zabaleného oleja, čo je asi 1 900 cisterien,“ hovorí Rostislav Hrbáček junior. So svojím otcom vedie spoločnosť Avena, ktorá je súčasťou rebríčka Forbesu rodinných firiem. Práve mladší z rodinného dua má na starosti hlavnú devízu firmy: oleje.
Do bzeneckej továrne sa vozí rafinovaný olej v cisternách a stáča sa do fliaš a kanistrov. Necelú polovicu produkcie ešte predtým čaká vylepšenie. Miešajú sa tu dokopy aj rôzne druhy olejov – napríklad slnečnicový s repkovým, pridávajú sa do nich vitamíny či aróma.
Keď je všetko hotové, oleje rýchlo smerujú ďalej do sveta. Žiadne vytváranie veľkých zásob do budúcnosti. „To, čo tu teraz vidíte, dnes alebo zajtra odtiaľto odchádza,“ opisuje Rostislav Hrbáček. Na sklade majú asi šesťsto druhov etikiet, pretože väčšina produkcie pokračuje ďalej v množstve privátnych značiek.
Polovica oleja pripadá na český trh, druhá sa vyváža na Slovensko, do Poľska, Nemecka, Rakúska, Holandska a Slovinska. Popri „privátkach“ vyrába moravský podnik aj vlastné značky, ktoré od minulého roka začal ponúkať aj bežným zákazníkom. Predovšetkým však tunajšie oleje smerujú do gastra.
Kým ešte pred piatimi rokmi vyrábali len v jednej hale, dnes ich majú päť. Pribudli linky, proces sa postupne automatizuje a vďaka tomu sa všetko zrýchlilo. „Čo sa kedysi vyrobilo za rok, teraz trvá šesť dní,“ opisuje Hrbáček.
Nebolo to však zadarmo. A to nielen po finančnej stránke. Celá modernizácia a výstavba vyšli na viac než dvesto miliónov korún, ale ako hovorí Hrbáček, bolo to päť rokov pekla.
