Lucia Janičová sa stala prvou Slovenkou, ktorá vystúpila na vrchol najvyššej hory sveta. Vrchol Mount Everestu dosiahla z nepálskej strany s podporou kyslíka. Pripravovala sa na to dva roky. „Túžila som dokázať samej sebe, svojej dcére a ostatným ženám, že aj napriek traumatickej minulosti a nízkemu sebavedomiu je možné dokázať veľké veci,“ povedala pre Forbes.
Budete kráčať päť až sedem hodín denne, šesťdesiat dní vkuse. Zabezpečíme vám jedlo, ubytovanie a päť fliaš kyslíka. Odporúčame nechať štyristo dolárov prepitné v základnom tábore a aspoň dvetisíc dolárov dať šerpovi.
Expedičná agentúra Seven Summit Treks vytvorila 14-stranový dokument, ktorý obsahuje všetky základné informácie, ktoré potrebujete vedieť pri výstupe na najvyššiu horu sveta. Čo si zobrať so sebou? Ako dlho to bude trvať? Kadiaľ sa pôjde a koľko si priplatíte, ak sa budete chcieť nechať odviezť vrtuľníkom?
Lucia Janičová sa v máji 2024 stala prvou Slovenkou, ktorá zdolala Mount Everest. Pripravovala sa na to dva roky a občas aj s varechou v jednej ruke a „jednoručkou“ v druhej. Dokázala skĺbiť pracovný život s rodinným a pripraviť sa na expedíciu svojho života. Pri stúpaní z posledného tábora na vrchol to však chvíľu vyzeralo, že bude musieť svoj pokus predčasne ukončiť.
„Na Hillaryho výšvihu dosahoval vietor rýchlosť 50 kilometrov za hodinu, čo je hranica, nad ktorou sa už nepúšťa na horu. Bolo mínus 40 stupňov a snežilo. Snehové búrky vtedy zasypávajú chodníky a dokážu odfúknuť aj stany, preto som premýšľala, či je bezpečné pokračovať ďalej,“ spomína Janičová.
„Máš na to zvládnuť to!“ povedal jej šerpa Rinjin Sherpa hneď po tom, ako sa mu pozrela do očí. Hoci sa pred nimi strácala cesta, šerpa, ktorý stál na vrchole sveta už sedemkrát, vedel, čo si môžu dovoliť. Keďže zlé počasie neodradilo ani skúsenejších horolezcov, ktorí boli v ten deň v skupine s nimi, pokračovala ďalej. Mount Everest sa napokon dočkal prvej Slovenky v nedeľu 12. mája o 7:25 ráno.
Domáca príprava
Rozhodnutie vystúpiť na vrchol sveta vzniká z rôznych dôvodov. Lucii o tom povedala kamarátka – že by sa o to chcela pokúsiť. Keď sa potom Lucia dozvedela, že tam nestála ešte žiadna Slovenka, o myšlienky pri zaspávaní bolo postarané.
Bol rok 2022 a Lucia sa v tom čase venovala skôr športovému lezeniu. Začínala na morských útesoch, pokračovala na krátke skalné steny a cez ľadolezenie sa dostala až do výšok okolo 3 500 metrov nad morom. S takýmto lezeckým portfóliom však bolo pomerne jasné, že Everest bude pre ňu prinajmenšom riskantný, ak nie aj nemožný.
archív SLSP
„Vedela som, že s mojimi skúsenosťami nemôžem ísť rovno na Everest. Osem rokov som sa sústredila na tradičné športové lezenie a chýbali mi výšky,“ opisuje Janičová.
Rozhodla sa preto vystúpiť na argentínsku Aconcaguu (6 959 m n. m.), nepálsky Mera Peak (6 476 m n. m.) a francúzsko-taliansky Mont Blanc (4 808 m n. m.), aby otestovala svoje telo, či vôbec zvláda vysoké nadmorské výšky. Test vyšiel, postupuješ. Avšak len výšky nestačili.
Výstup na Mount Everest je zo šesťdesiatich percent o mentálnej príprave, dvadsať percent o fyzickej príprave a dvadsať percent o aklimatizácii. Je na vás, čím jednotlivé kategórie naplníte. Lucia začala chodiť dvakrát týždenne do posilňovne, behala, jazdila na bicykli, plávala, každý druhý víkend liezla v horách, cvičila na hrazde, trénovala s hypoxickým (dýchacím) prístrojom a dávala si tresty, keď niečo v pláne nesplnila.
„Vymyslela som si vlastnú motiváciu, že keď niečo nestihnem z akéhokoľvek dôvodu, urobím za trest tri série dvadsiatich ‚brušákov‘ so závažím dvadsať kilogramov. Niekedy mi to vyšlo aj na štyri tresty týždenne,“ spomína Janičová na domácu prípravu v Škótsku, kde žije a pracuje.
Napriek množstvu hodín aktívneho tréningu jej aj tak najviac času zabrala teória. Ako to vyzerá na Evereste? Čo zvyšuje šancu na úspech? Čo tam mám robiť a čo, naopak, nesmiem? Aké jedlo si zobrať so sebou? Kedy budem jesť? Čo budem piť? Aké myšlienky ma posilnia?
„Príprava dominovala môjmu životu takmer dva roky. Zaberala mi toľko času, že som to začala spájať s bežným životom a počúvala podcasty alebo príbehy iných horolezcov počas vešania bielizne, varenia či tréningov,“ hovorí Janičová.
archív SLSP
Najkľúčovejšou sa pre ňu stala diskusia s jej zimným lezeckým partnerom a filmovým režisérom Keithom Partridgeom, ktorý natočil filmy ako Alien vs. Predator či Bonington: Mountaineer. Keď sa ho spýtala, čo jej zvýši šancu na úspech, mal v tom okamžite jasno.
„Povedal mi, že výškové lezenie sa rovná utrpeniu. Ak to dokážem akceptovať, tak to vyleziem. Keď už to prišlo, rozumela som tomu a hovorila si, že je v poriadku, že práve trpím. Naučila som sa akceptovať, že je to náročné len dočasne a nie natrvalo. Pomohlo mi prijať to a nevzdať sa,“ spomína Janičová.
Druhú kľúčovú radu dostala od svojho priateľa. „Poradil mi, že keď už nebudem vládať kráčať a dvíhať nohy, mám sa sústrediť na tú, ktorá práve oddychuje. Veľmi to pomáha. Zrazu si nehovoríte, že už nevládzem a bolí to, ale že druhá noha práve necíti nič a oddychuje,“ hovorí Janičová.
Pre úspešnú horolezkyňu bolo napriek tomu najväčšou motiváciou jej vnútro. „Túžila som dokázať samej sebe, svojej dcére a ostatným ženám, že aj napriek traumatickej minulosti a nízkemu sebavedomiu je možné dokázať veľké veci a zmeniť tento toxický vzorec,“ dodáva.
