Príbeh Egasa Moniza ohromil. Bol august 1935, rok pre neurológa neveľmi vábny, a on dorazil na konferenciu v Londýne v mrzutom stave. No všetky jeho frustrácie boli razom preč, hneď ako si vypočul príbeh o šimpanzoch.
Šimpanzice sa volali Becky a Lucy. Vedci z Yaleskej univerzity testovali ich pamäť a schopnosť riešiť problémy. V jednej úlohe vedci dali pod jeden z dvoch pohárov odmenu a potom na pár minút spustili plentu.
Dve šimpanzice, ktoré inšpirovali šialenca
Becky a Lucy si mali zapamätať, pod ktorým pohárom je odmena, alebo riskovať to, že ju stratia. V ďalšom teste figurovala krátka palička, ktorou šimpanzice mohli dosiahnuť na dlhšie paličky. Najdlhšou paličkou sa dalo dočiahnuť na ďalšiu odmenu.
Lucy excelovala v oboch úlohách, Becky si nevedela zapamätať, pod ktorým pohárom je odmena, alebo ju chytali obrovské záchvaty, keď sa jej ju nepodarilo získať – húkala, búchala päsťami, hádzala exkrementmi a všeličím iným.
Po nácviku úloh vedci spravili niečo drastické. Šimpanziciam chirurgicky odstránili veľký kus mozgu – celé čelové laloky – a potom sa znova vrátili k testom, aby videli, ako sa Becky a Lucy bude dariť. Výsledky boli katastrofálne.
Prečítajte si úryvok z knihy Nehanebné skutky a tiež vraždy, podvody, sabotáže a šialené pokusy spáchané v mene vedy, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Knihu populizátora vedy Sama Keana nájdete v e-shope Forbesu.
Koniec hystérie
Yaleský tím v Londýne zreferoval, že šimpanzice si teraz nevedeli zapamätať, pod ktorým pohárom je odmena, na viac ako pár sekúnd a úloha s pritiahnutím paličiek bola nad ich sily. Strata frontálnych lalokov ich pripravila o pracovnú pamäť a celkom zničila ich schopnosť riešiť problémy.
To všetko bolo veľmi zaujímavé, aj keď trochu smutné. Lenže Egasa Moniza neupútalo preniknutie do podstaty pamäti a riešenia problémov.
