Každý Čech aj Slovák tú chuť pozná. Niekomu pripomenie detstvo, keď ho rodičia nútili piť Vincentku počas angíny. Inému kúpeľnú kolonádu, pohárik ráno alebo záchranu po dlhej noci. Len málokto však vie, že slávna minerálka sa na konci 90. rokov takmer stratila z histórie.
O upadajúci a zadlžený podnik vtedy nikto nestál. Napriek tomu sa našli rodiny, ktoré si požičali desiatky miliónov korún a vsadili všetko na vodu, ktorú polovica národa miluje a druhá polovica nemôže ani cítiť.
Vincentka dnes pôsobí ako sebavedomá česká značka. Exkurzie v moderne zrenovovanom areáli sú vypredané na týždne dopredu, v predajni sa tvoria rady a firma pripravuje nové produkty pre športovcov aj mladšiu generáciu.
Keď Jan Šumšal, riaditeľ luhačovickej Vincentky, prechádza jej areálom, veľmi dobre vie, ako blízko mal celý podnik pred rokmi k zániku.
Keď sem totiž jeho rodičia Ladislav a Jana Šumšalovci koncom 90. rokov prišli prvýkrát, čakalo ich úplne odlišné prostredie. Postriekané steny, žiadna plniaca technológia, žiadni zamestnanci a značka, ktorú všetci poznali, ale takmer nikto neveril, že ju ešte možno zachrániť.
„Bola to čierna diera,“ spomína teraz Šumšal. Napriek tomu sa jeho rodičia rozhodli urobiť niečo, čo dnes spätne pôsobí takmer šialene: staviť celý svoj život na minerálku, ktorú väčšina ľudí pila len počas choroby.
Celý príbeh sa pritom nezačal žiadnou veľkou víziou ani podnikateľským plánom. Začal sa počas dovolenky v Nórsku, pri víne a jednej nenápadnej vete.
Šumšalovi rodičia vtedy pracovali pre rakúsku firmu, ktorá predávala technológie pre potravinársky priemysel. Po revolúcii to bol skvelý biznis, no trh sa postupne nasýtil a obaja cítili, že bude potrebné nájsť niečo nové.
A práve vtedy príbuzný zo Zlína a realitný maklér v jednej osobe medzi rečou spomenul, že v Luhačoviciach je na predaj plnička Vincentky. Nikto ju nechce. Výroba nefungovala, areál pustol a podnik pôsobil ako relikt deväťdesiatok bez budúcnosti.
Tam, kde ostatní videli problém, Šumšalov otec ako skúsený ekonóm vycítil príležitosť. „Otec mal rád veci, ktoré majú silný príbeh a potenciál. A Vincentka ho mala obrovský,“ hovorí Jan Šumšal.
Spolu so spoločníkmi odkúpil Ladislav Šumšal Vincentku od firmy Helios Praha, ktorá okrem iného vyrábala aj vody Ondrášovka a Šaratica a ktorá doplatila na rozhodnutie prevážať Vincentku v cisternách do Ondrášova, kde sa ďalej plnila.
Pre bežnú minerálku by to možno nebol zásadný problém, no Vincentka je špecifická liečivá voda s vysokým obsahom minerálov a oxidu uhličitého, ktorá je veľmi citlivá na manipuláciu aj prepravu.
Podľa Jana Šumšala tým voda strácala časť svojich vlastností a celý proces bol v rozpore s tým, ako sa má s liečivým zdrojom zaobchádzať. Napokon preto zasiahla aj Inšpekcia kúpeľov a prameňov, ktorá prevoz zakázala. To sa potom stalo jedným z impulzov, prečo sa vtedajší majiteľ, ktorý Vincentku získal v malej privatizácii, rozhodol firmu predať.
Odvaha je však jedna vec a realita druhá. Súčasťou kúpy totiž nebola len slávna značka a licencia na čerpanie minerálnej vody, ale aj obrovské náklady na obnovenie technológie plnenia a rekonštrukciu objektu plničky.
Šumšalovci si na akvizíciu museli požičať vyššie desiatky miliónov korún. Do projektu preto prizvali aj rodinu Dráberovcov, ktorá pomohla s financovaním. „Dodnes si naše rodiny firmu delia na polovicu a spoločne rozhodujeme o dôležitých veciach,“ dodáva podnikateľ.
Všetko alebo nič
Dnes, keď má Jan Šumšal takmer 50 rokov, spätne obdivuje, do čoho sa jeho rodičia vtedy pustili. „Otec mal cez 50. To je už vek, keď človeku sily skôr ubúdajú, a namiesto pokojnejšieho života si kúpil fabriku, ktorá takmer nefungovala. Muselo to chcieť obrovskú odvahu, alebo možno trochu šialenstva,“ smeje sa.
No práve toto „šialenstvo“ nakoniec zachránilo jednu z najslávnejších domácich značiek.
Prvé roky pripomínali skôr boj o prežitie než budovanie úspešnej firmy. Šumšalovci vtedy prakticky nemali istotu, že to celé zvládnu. Potrebovali čo najrýchlejšie znova spustiť výrobu, dostať Vincentku späť do obchodov a najmä začať splácať úvery.
„Zo začiatku rodičia v podstate nemali ani poriadny plat. Priorita bola zaplatiť zamestnancov, splátky a udržať firmu pri živote,“ pripomína Šumšal, ktorý mal vtedy 19 rokov.
Z Ostravy do Luhačovíc jeho rodičia dochádzali každý týždeň. V nedeľu večer odišli, vracali sa až v piatok. Zatiaľ čo otec riešil technológie, výrobu a financie, matka obchádzala lekárne a obchodné siete a snažila sa dostať značku späť medzi ľudí.
„Dnes sa na to už trochu zabúda, ale vtedy naozaj nikto nevedel, či sa Vincentku ešte podarí zachrániť,“ podotýka Jan Šumšal.
Kľúčové pritom bolo, že sa im podarilo vrátiť do firmy ľudí, ktorí ešte vedeli, ako sa Vincentka vyrába. Ladislav Šumšal vtedy priviedol späť bývalého údržbára výroby Jarmila Salveta, ktorý vo firme pracuje dodnes ako vedúci prevádzky.
„Bol človek, ktorý o tom vedel úplne najviac. Bez neho by to vtedy bol obrovský problém,“ konštatuje Jan Šumšal. Zatiaľ čo väčšina podobných značiek po privatizácii stratila know-how aj kontinuitu, Vincentke sa to všetko podarilo zachrániť.
Keď sa Jan Šumšal po dvoch rokoch vracal zo štúdií v Austrálii, nevracal sa už do rodnej Ostravy, ale do Luhačovíc. Jeho rodičia totiž medzitým predali dom a definitívne spojili život s Vincentkou.
On sám vtedy vôbec nepočítal s tým, že firmu raz povedie. V Austrálii študoval grafický dizajn a multimédiá a po návrate si založil živnosť. Robil weby, grafiku a paralelne s tým začal vypomáhať aj vo firme rodičov. „Ako Vincentka rástla, zapájal som sa čoraz viac. Prešiel som si tu úplne všetkým,“ hovorí.
Naplno začal vo firme rodičov pracovať v roku 2004, aby sa postupne vypracoval až na jej čelo. Definitívny zlom prišiel okolo roku 2010, keď sa po úmrtí matky a odchode brata stal riaditeľom spoločnosti a neskôr predsedom predstavenstva.
Vedľa neho pritom ešte dlhé roky stál otec, ktorý pomáhal najmä s financiami a stratégiou. Naplno si zodpovednosť za firmu uvedomil až počas covidu, keď otec definitívne skončil. „Dovtedy som tam vždy mal parťáka,“ hovorí.
Vtedy mala firma obrat sto miliónov korún. V súčasnosti je na úrovni 180 miliónov korún. K rastu pritom neprispel len úspech značky. Po začiatku vojny na Ukrajine prudko zdraželi energie, doprava aj sklo a Vincentka musela zvýšiť ceny.
Staronová tvár Vincentky
Zachrániť výrobu však nestačilo. Značka síce mala obrovské meno, ale zároveň bola pre mnohých ľudí symbolom niečoho starého, liečivého a trochu nepríjemného. Minerálka, ktorú človek pil hlavne, keď bol chorý. „Veľa ľudí si vtedy myslelo, že Vincentka patrí už len do kúpeľov,“ hovorí Šumšal.
Firma preto začala hľadať nové cesty, ako dostať slávnu minerálku aj k mladšej generácii. A práve vtedy vznikol nápad, ktorý Vincentku zmenil možno viac než čokoľvek predtým – prvé doplnkové produkty.
Nosové spreje, pastilky alebo sirupy ukázali, že z Vincentky nemusí byť len minerálka v sklenenej fľaši, ale oveľa širšia značka postavená na unikátnom zložení vody.
Vincentka totiž nie je obyčajná minerálka z hlbokého vrtu. Jej príbeh sa začal približne pred 60 miliónmi rokov, keď sa v oblasti dnešných Luhačovíc počas treťohorného vrásnenia a sopečnej činnosti uzavrela časť pravekého mora hlboko pod zemou.
Práve odtiaľ pochádza takzvaná zvyšková morská voda, na ktorej je Vincentka dodnes postavená. Pod obrovským tlakom postupne vystupuje nahor, cestou sa stretáva s prírodným oxidom uhličitým a vďaka vznikajúcej kyseline uhličitej rozpúšťa minerály z okolitých hornín.
Vo chvíli, keď sa niekoľko sto metrov pod zemou premieša s povrchovou vodou, vznikne niečo veľmi nezvyčajné – minerálka s mimoriadne vysokým obsahom solí, jódu a ďalších prvkov, ktorá je zároveň pitná.
Práve táto kombinácia dala Vincentke jej typickú slanú chuť aj povesť vody, ktorá pomáha pri problémoch s dýchaním, hlasivkami alebo pri regenerácii organizmu.
Len máloktorá domáca značka má navyše takú silnú históriu. Vincentka sa v Luhačoviciach plní už od začiatku 19. storočia a kedysi ju pili aristokrati aj návštevníci kúpeľov z celej monarchie. Po revolúcii však pôsobila skôr ako relikt minulosti.
„Dlho sme si mysleli, že musíme Vincentku zmeniť. Potom nám došlo, že stačí zmeniť spôsob, akým o nej ľudia premýšľajú,“ zhŕňa Šumšal. Nakoniec sa to podarilo.
Z pôvodne kúpeľnej minerálky sa postupne stal nápoj, ktorý si obľúbili nielen športovci, speváci a moderátori, ale aj návštevníci sáun alebo mladí ľudia po večierkoch.
Táto jedinečnosť sa nakoniec ukázala ako najväčšia konkurenčná výhoda firmy. Zatiaľ čo iné minerálky bojovali cenou alebo reklamou, Vincentka mala niečo, čo sa nedalo jednoducho okopírovať – chuť, históriu a povesť takmer liečivého rituálu.
„Dnes sa veľa hovorí o elektrolytoch alebo funkčných nápojoch. Lenže Vincentka fungovala ako prírodný elektrolyt dávno predtým, než to bolo moderné,“ tvrdí Šumšal.
Ďalšia revolúcia na seba pritom nenechala dlho čakať. Keď firma pred tromi rokmi prišla s Vincentkou v plechovke, Šumšal pochyboval, že novinku prijmú všetky generácie. Jeho obavy sa však nepotvrdili. Plechovky uspeli na celej čiare.
„Teraz je to najrýchlejšie rastúci segment,“ pochvaľuje si podnikateľ s tým, že so 16 zamestnancami ročne vyprodukujú okolo osemstotisíc plechoviek, šesť miliónov sklenených fliaš plus doplnkové produkty, ktoré okrem spomenutého zahŕňajú aj zubné pasty a krémy.
„Pred privatizáciou tu pracovalo okolo 30 ľudí a vyrábali sa tu približne dva milióny fliaš ročne,“ porovnáva ostravský rodák.
Aj tak je to podľa Šumšala v porovnaní s konkurentmi malé číslo. „Vincentka nikdy nebude lacnou masovou vodou zo supermarketových akcií. To, čo my vyrobíme za rok, veľké minerálky vyrobia za týždeň alebo dva,“ vysvetľuje.
Dôvodom je obmedzenosť samotného zdroja. Voda sa nezískava v stovkách miliónov litrov a firma dobre vie, že zdroj nie je nekonečný.
„Nemôžeme rásť bez limitu. Musíme k tomu pristupovať tak, aby tá voda zostala aj pre ďalšie generácie,“ opisuje Šumšal. Vincentka sa čerpá z jediného prírodného zdroja hlboko pod Luhačovicami a celý proces prísne kontrolujú štátne dozorné orgány.
Aj preto firma nikdy nestavala na agresívnu expanziu do zahraničia. Export tvorí menšiu časť biznisu a Vincentka mieri hlavne na trhy, kde funguje kúpeľná tradícia alebo rastie záujem o prírodné funkčné nápoje. No zatiaľ čo na Slovensku ľudia značku poznajú celé generácie, v zahraničí musí firma všetko vysvetľovať od začiatku.
„U nás každý vie, čo je Vincentka. Vonku musíte najprv ľuďom vysvetliť, prečo tá voda chutí tak zvláštne a prečo je iná,“ poukazuje Šumšal. Práve v čase, keď svet objavuje elektrolyty, regeneráciu a funkčné nápoje, sa však podľa neho začína jej špecifické zloženie paradoxne stávať väčšou výhodou než kedykoľvek predtým.
Na export ide približne 15 percent produkcie. Podľa Jana Šumšala je však firma s týmto prístupom spokojná. „Stále sme presvedčení, že český trh je pre nás priorita. A počas všetkých kríz sa vždy ukázalo, že je pre nás najstabilnejší,“ dodáva.
Vincentka vyváža napríklad na Slovensko, na Cyprus, do Číny, Spojených štátov, Estónska alebo na Ukrajinu a novšie dokončuje vstup do Nemecka a Rakúska. Záujem v zahraničí podľa Šumšala často vzniká vďaka ľuďom, ktorí ju objavia počas návštevy Česka.
„Dostanú sa k Vincentke a sú úplne unesení tým, ako funguje,“ opisuje. Problém však často prichádza vo chvíli, keď sa produkt snaží dostať do miestnej legislatívy. Mnohé krajiny totiž vôbec nepoznajú kategóriu liečivých vôd a vysoký obsah minerálov vo Vincentke presahuje limity bežných minerálok.
„Často to stroskotá na tom, že nevedia, kam ju zaradiť,“ priznáva Šumšal. Premeniť Vincentku na registrované liečivo však firma nechce, znamenalo by to podľa neho obrovské investície aj komplikácie.
Aj preto zostáva zahraničie skôr doplnkom než hlavným smerom rastu. Majitelia totiž dobre vedia, že najväčšia sila Vincentky neleží v agresívnej expanzii, ale vo vzťahu, ktorý si k značke celé generácie vybudovali doma.
Najlepšie je to vidieť počas dní otvorených dverí. Z pôvodne malej firemnej akcie sa počas niekoľkých rokov stala niekoľkotisícová udalosť, na ktorú dnes prichádzajú celé autobusy návštevníkov z rôznych kútov krajiny.
Ľudia si chodia pozrieť výrobu, ochutnať produkty alebo si len pripomenúť značku, ktorú poznajú celý život. A zatiaľ čo vo svete musí Vincentka zložito vysvetľovať, čo vlastne je, na Slovensku a v Česku jej príbeh dávno všetci poznajú.
Článok vyšiel a forbes.cz.
