Už ako 31-ročný sa slovenský maliar Peter Cvik ocitol v najlepšej spoločnosti. V roku 2016 jeho obrazy vystavovali v Moskve a neskôr v múzeu v Krasnojarsku, kde mal na jednom poschodí samostatnú výstavu on a na druhom viseli diela Davida Hockeyho, Andyho Warhola a Takashiho Murakamiho.
„Vtedy to bola ešte prestíž vystavovať v Moskve. Teraz už to taká prestíž nie je,“ hovorí Peter Cvik. Dnes, o takmer dekádu neskôr, je ťažisko jeho publika na Západe a jeho popularita v zberateľských kruhoch neustále rastie. Ostatné dva roky vystavoval vo Viedni, v Amsterdame, New Yorku či v Paríži.
V galériách sa dalo skryť pred dažďom
K prvým dotykom Petra Cvika s umením vedie rodinná linka. V Košiciach mal strýka Petra Sceranku, ktorý sa venoval sochárstvu. „Ako osem- či deväťročný chlapec som mal možnosť vstúpiť do skutočného sochárskeho ateliéru. Vtedy som to však ešte vôbec nevnímal tak, že by ma umenie zaujímalo ako moja profesijná cesta,“ spomína Peter Cvik.
Väčší záujem o kumšt nadobudol počas dvojmesačných ciest po Európe, ktoré si doprial po skončení gymnázia. „V tom čase som k tomu začal inklinovať, veľa som chodil do galérií, dalo sa tam schovať, keď pršalo. Už vtedy som si trochu kreslil a po návrate domov som si povedal, že to chcem skúsiť naplno.“
Najskôr chcel na Vysokej škole výtvarných umení študovať grafický dizajn, tam ho však nevzali. O rok sa prihlásil na maľbu, kam ho prijali. Študoval v ateliéri maľby u Ivana Csudaia a aj pre „nevymaľovanosť“ oproti svojim spolužiakom, ktorí chodili na strednú umeleckú školu, svoje prvé maľby opisuje ako „rigidné“.
Maľba ho však bavila a s nadšením sa ponoril do práce s farbami a so štetcom. Skoro päť rokov sa venoval projektu, ktorý spočíval v tom, že fotil vlastné autorské fotky, upravil ich cez Photoshop, urobil postprodukciu, rozložil na fragmenty a následne skladal nové príbehy a reality. Krátko pred diplomovou prácou však nastal zlom.
