Pracovala s Jurajom Jakubiskom, ale aj ďalšími legendami slovenského filmu. Ostrieľaná dramaturgička Zuzana Gindl-Tatárová pracuje vo fachu 50 rokov, zažila pád ikonickej Koliby, ale aj divoké filmové deväťdesiatky.
Ak sa Zuzany Gindl-Tatárovej opýtate na akýkoľvek prednovembrový či ponovembrový míľnik slovenského filmu, je pravdepodobné, že ho bude vedieť ilustrovať historkou z praxe. Ako bývala pedagogička vám tak zrejme dá aj prednášku, má to skrátka v krvi.
Zažila nuansy, cenzúru a systém bývalého režimu, ale aj najlepšie roky a pád ikonických štúdií na Kolibe. Z prvého radu opíše, ako sa dotovali filmy v tieni „kosáka a kladiva“, ale aj hluché obdobie po lámaní režimov a nástup Audiovizuálneho fondu.
Tento rok získala Zuzana Gindl-Tatárová ocenenie Slnko v sieti za výnimočný prínos do slovenskej kinematografie. Pracovala po boku kultových režisérov ako Juraj Jakubisko či Štefan Uher. Aktuálne pôsobí v rade kľúčového štátneho fondu. Keď sa jej niečo nezdá, dá to najavo a poriadne si dupne.
Čo sa dočítate v rozhovore:
- ako fungovala cenzúra vo filme za bývalého režimu,
- ako sa privatizovali štúdiá na Kolibe,
- prečo boli 90. roky čiernou kapitolou pre slovenský film,
- ako sa financoval film v 90. rokoch,
- či máme kvalitných súčasných hercov a herečky,
- kam smeruje slovenský film.
Divadelná tradícia verzus súčasná herecká generácia
Herci zo slávnej staršej generácie, počnúc starým profesorom Zacharom až po povedzme Michala Dočolomanského, Milana Kňažka a ďalších, boli primárne vychovaní ako divadelníci. Mali veľmi dobrú slovenčinu, skvelú výslovnosť a znalosť javiskovej reči. Keď neskôr začali účinkovať vo filmoch, bolo im veľmi dobre rozumieť. Pri dnešných hercoch to tak nie je. Mnohí prichádzajú rovno zo školy alebo priamo z externého prostredia, hltajú slová a chýba im technika reči.
Neboli však ich divadelné korene zároveň aj nevýhodou? Neprenášala sa do filmu určitá divadelná teatrálnosť?
Záviselo to od konkrétneho človeka. U najstaršej generácie, kam patril aj Viliam Záborský či Samuel Adamčík, alebo starých dám, akými boli napríklad pani Hana Meličková, Beta Poničanová či Oľga Borodáčová, to bolo individuálne.
Hrali vo všetkých inscenáciách našej klasiky a občas pôsobili naozaj veľmi teatrálne a nasilu „ľudovo“. Mnohí herci z tejto generácie si na sebe zakladali a ich prejav bol dosť sebastredný a deklamatívny.
No ak sa vrátime napríklad k silnej mužskej generácii, ktorá prišla neskôr, nájdeme tam úžasné herecké zjavy, ako boli páni Filčík, Pántik, Valach, Chudík a ďalší. Ak sa na to pýtate, áno, ich egá boli, samozrejme, veľmi silné, rovnako ako ich talent.
Vždy ste však rozoznali ich jazyk a mnohovrstevný prejav. Keď ste ich začuli z rádia alebo trebárs len z vedľajšej miestnosti, kde bola pustená televízia, presne ste vedeli, kto z nich hovorí. Neskôr to boli, samozrejme, Štefan Kvietik, Ivan Mistrík či Karol Machata so svojím zamatovým hlasom a takisto Michal Dočolomanský, Milan Kňažko, Dušan Jamrich a iní… U všetkých týchto ľudí ste okamžite identifikovali ich hlas.
A herečky tejto generácie?
Boli rovnako skvelé. Zoberte si jedinečnosť Maríny Kráľovičovej, Viery Strniskovej, Zdeny Grúberovej či Márie Prechovskej! A doslova hviezdne kariéry Milky a Magdy Vášaryových, Dače Turzonovovej, neskôr Kamily Magálovej, Zdeny Studenkovej, ale aj Zuzany Mauréry a ďalších… Jedna lepšia herečka ako druhá.
Súčasná generácia sa tak od spomínaných mien líši práve prejavom?
