Tatiana Ondrejková nikdy neuvažovala o dráhe podnikateľky, ale všetko sa zmenilo, keď ju naštvali traja šéfovia v jej prvých zamestnaniach. Vybudovala online predajcu leteniek Pelikan.sk s takmer stomiliónovými tržbami a ostatné roky sa udomácňuje aj v role investorky, ktorá pomáha mladým firmám.
Pochádzate z obce Hontianske Nemce s necelými tisícštyristo obyvateľmi. Kedy ste tam boli naposledy?
Stále tam žijú obaja moji rodičia. Pozrieť som ich bola asi pred mesiacom.
Zrejme najslávnejší rodák obce bol herec Marián Labuda. Poznali ste sa?
Poznám sa s jeho synmi, Majom a Marekom. A chalupu v našej obci mal aj ďalší herec Viliam Polónyi, ktorý sa narodil v neďalekej Krupine.
Nemáte práve teraz čas prečítať si Tému dňa? Vypočujte si ju v podobe podcastu Espresso on Air. Každé ráno o 6:30 vás čaká nová časť vo vašej podcastovej aplikácii.
Aké ste mali detstvo?
Krásne. V rodine sme síce nemali veľa peňazí, ale nijako som tým netrpela. Môj svet boli bunkre, behačky v lese, futbalové ihrisko.
Napadlo vám už vtedy, že chcete byť podnikateľka?
Vôbec. Predstavovala som si klasické dievčenské veci, že budem princezná, tanečnica, herečka, letuška. To, že som začala podnikať, vzniklo v podstate z naštvania. Po maturite som mala troch zamestnávateľov a jeden bol horší ako druhý.
Forbes Slovensko
Akí boli?
Najskôr som nastúpila ako osobná asistentka k riaditeľovi, ktorý nevedel ani po anglicky, ani po nemecky a ledva si zapol počítač. Takže som sedávala na jeho mieste a robila za neho všetky reporty. Nasledovala práca v agentúre, ktorá sprostredkúvala au-pair pobyty. Majiteľ sa na mne učil, ako manažovať ľudí. Kričal na mňa väčšinou za veci, za ktoré som nemohla. Odtiaľ som prešla do cestovnej kancelárie, kde bol šéf taký „poloterorista“, ktorý si nevedel priznať chybu. Raz ma tak naštval… Až som si povedala, že ak vy traja dokážete viesť svoj biznis s takýmto prístupom, tak to musím dokázať aj ja.
O podnikaní som však dovtedy ani nerozmýšľala a podnikaniu sa nevenoval ani nikto z mojej rodiny. Mama je učiteľka, otec veterinár a moju budúcnosť si predstavovali tak, že niečo vyštudujem a niekde sa zamestnám.
Prečo ste nešli na univerzitu?
Mala som obdobie, že ma lákalo venovať sa spoločenským tancom a potrebovala som si na to zarobiť. Rodičia však boli sklamaní, že som nešla na vysokú školu. A musím povedať, že kedysi mi to dosť vyčítal aj bývalý priateľ, s ktorým sme chodili asi tri roky. (smeje sa)
Rozhodnutie založiť si cestovnú kanceláriu súviselo s vaším posledným zamestnaním?
