Jej život je plný paradoxov. Tie dávajú dokopy nielen harmonický celok, ale aj príbeh plný závratnej a nečakanej kariéry, emócií a chýb v kuchyni, z ktorých potom vznikajú tie najzaujímavejšie historky. Ana Roš je považovaná za najlepšiu šéfkuchárku sveta, jej reštaurácia je dôvod, pre ktorý prichádza do údolia slovinských Álp celý svet.
„Chef vás teraz prijme,“ zaznie za mojím chrbtom. Znie to takmer obradne, akoby som mala audienciu u prezidenta či kráľa. Práve pre tieto mocné osobnosti varila tá, na ktorú v pražskej reštaurácii Čestr čakám. A keby ju neovládla gastronómia, možno by to bola ona, kto by sa podobných hostín zúčastnil ako hosť.
Ana Roš totiž vyštudovala diplomaciu, no potom prišlo jedno rozhodnutie, ktoré viedlo k sledu udalostí, na ktorých konci je rodáčka zo slovinského Šempeteru medzinárodnou hviezdou s dokumentárnym seriálom na Netflixe.
„Bol to jeden diel seriálu Chef’s Table, ale pravda je, že vďaka nemu sa o Slovinsku začalo hovoriť ako o mieste, kam si gurmáni musia zájsť,“ spomína 52-ročná šéfkuchárka v červenej kockovanej košeli, so zvlnenými blond vlasmi a veľmi jemným podaním ruky.
Od prvej chvíle chápete, že jej prístup k životu je „no bullshit“, čo mimochodom počas nášho intenzívne stráveného času zopakuje ešte mnohokrát. Vyjadruje to však jemne, bez agresie a afektu, ktorý niekedy zmieta tými najslávnejšími šéfkuchármi.
Aj v Prahe jej pokoj a jemný úsmev ukazujú, že nejde o pózu, pretože Ana Roš si elegantné sústredenie zachováva aj v prípade, keď v otvorenej kuchyni kontroluje každý detail, ktorý so svojím tímom pripravila v rámci špeciálneho menu.
To prezentuje veľkú časť degustačnej večere s názvom Footprints, ktorú vo svojej slovinskej reštaurácii Hiša Franko ponúka. Na okrúhle stoly zamieria huby s rascou, zeler s chrenom, srnčie s malinami a reďkovkou, bravčová krkovička s kapustou a pražskou šunkou alebo žemľovka s hruškami.
V článku sa dozviete
- Čo spája Anu Roš s Českou republikou?
- Čo vo svojej kuchyni nikdy nedopustí?
- A prečo v kuchyni reštaurácie Hiša Franko neuslyšíte krik?
Hostia, ktorými sú iní šéfkuchári aj ďalší milovníci vysokej gastronómie, sa vydávajú na výlet, ktorý je decentným mixom Česka a divokých slovinských hôr.
„Mám k vašej krajine veľmi špecifický vzťah,“ hovorí hneď na začiatku a prekvapuje ma tým, ako ochotne rozpráva o svojom súkromnom živote.
„Môj bývalý partner mal dieťa s Češkou, a tak som od svojich 21 rokov trávila veľa času v južných Čechách. Dobre poznám České Budějovice, Český Krumlov, Lipno. Niekoľkokrát som bola v Prahe,“ rekapituluje.
Teraz držiteľka troch michelinských hviezd opäť pricestovala do našej metropoly, aby podporila svojho kolegu Oldřicha Sahajdáka z La Degustation Bohême Bourgeoise a jeho manifest Nová česká, ktorý presadzuje rozvoj našej gastronómie s dôrazom na kvalitu, moderný prístup aj úctu k histórii.
„Slovinsko môže byť v niečom vizionárske pre vás a naopak, mali by sme spolupracovať a navzájom sa inšpirovať. Iniciatívy tohto typu sú dnes naozaj aktuálne, hlavne u mladšej generácie kuchárov. Sú dôležité, lebo veci treba meniť. A je skvelé, že v Česku existuje takéto hnutie, pretože naše tradície nie sú také hlboké ako u vás,“ myslí si.
Doteraz si tiež spomína na sviečkovú – jedlo, ktoré už roky nejedia, ale prostredníctvom tohto rozhovoru nabáda Čechov, aby naň boli „poriadne hrdí a všade ho propagovali“. Podľa Any Roš je naopak Slovinsko v chutiach doslova voľne plynulé: trochu alpské, trochu stredomorské, ani v strede, ani na juhu Európy.
„Preto je na náš manifest ešte príliš skoro, na rozdiel od vás musíme prejsť ešte nejakú cestu,“ hovorí mierne kriticky na adresu kulinárstva svojej rodnej krajiny. Ale napriek tomu, alebo možno práve preto, kvôli práci Any Roš, ženy, ktorá gastronómiu nikdy neštudovala, do Slovinska mieri množstvo hostí z celého sveta.
Ich cieľ je jediný: Kobarid. Že ste o ňom nikdy nepočuli? Je to miesto neďaleko diaľnice, ktorá spája rakúsky Villach a talianske Udine.
