Na diskusiách o Taliansku dostávam jednu otázku častejšie než všetky ostatné. „Aké je najkrajšie miesto v Taliansku?“ Niektorých moja odpoveď sklame. Nikdy nepoviem Rím. Ani Benátky. Dokonca ani Positano.
Pre mňa totiž Taliansko už dávno nie je miesto na mape. Je to stav duše. Okamih, keď sedíte na rozpálenej apúlijskej zemi. Pokojne aj naboso. Vo vzduchu cítiť soľ z mora, olivovníky šumia vo vetre a nikto sa nikam neponáhľa. V tej chvíli pochopíte, že šťastie možno vôbec nie je také zložité, ako sme si na to doma zvykli.
Sú Taliani šťastnejší ako my? Nemyslím si. Len sú ochotnejší byť šťastní aj vtedy, keď na to nemajú ideálne podmienky. Napriek náročnému pracovnému trhu, chudobe v niektorých regiónoch, byrokracii a chaosu sa nerozhodli odložiť život na neskôr. Nechcú, aby si raz povedali: „Boli sme šťastní a ani sme si to nevšimli.“
Možno práve preto sa ma ľudia tak často pýtajú, ktoré miesto v Taliansku mám najradšej. Ak by som mal vybrať jediné mesto, v ktorom som sa prestal cítiť ako turista a prvýkrát mal pocit, že som prišiel domov, bolo by to Lecce. Tu som sa totiž prestal učiť taliančinu a začal trochu rozumieť Talianom.
Prvé leto patrilo len nám dvom. Do Lecce som prišiel ako študent, čerstvo po rozchode a s taliančinou, ktorú som sa dovtedy učil po večeroch ako samouk – zo slovníkov, z kníh a s presvedčením, že niektoré sny si človek musí vybojovať sám. Asi som potreboval mať voľné srdce, aby sa doň zmestilo celé jedno mesto.
Pochádzam zo skromných pomerov a cesta do Talianska sa zdala byť vzdialeným snom. Keď som napokon získal možnosť študovať na univerzite v Lecce, veril som, že si zlepším taliančinu. Netušil som však, že si zmením život. Univerzita mi dala diplom, Lecce identitu.
Mesto básnikov
Dnes sa do Lecce vraciam ako človek, ktorý sa živí cestovaním a zároveň neznáša masový turizmus. Možno práve preto sem vodím svojich klientov. Za vôňou čerstvo upečeného pasticciotta, ranným caffè leccese, pohárom primitiva pri rodinnom stole vinára v Mandurii, za zážitkami, ktoré sa nie vždy dajú naplánovať do itinerára. Lecce je totiž jediná láska, o ktorú som ochotný sa deliť.
