Michal Pěchouček vie, ako sa buduje biznis svetovej extratriedy. Teraz však nestavia nový startup, púšťa sa do oveľa ťažšej misie. Ako nový rektor ČVUT riadi inštitúciu s rozpočtom 300 miliónov eur.
Voľba muža, ktorý ako kybernetik a úspešný startupista prepája svet vedy a biznisu, je v českom prostredí malá revolúcia. Vyvolala už nadšenie a veľké očakávania, ako dokazujú reakcie technologických tycoonov, ľudí z ekonomiky, akademikov i študentov.
Po celý čas bol ale zároveň pevne spojený s akademickým výskumom a ČVUT, na ktorom pôsobí vyše 20 rokov. Ako rektor chce technickú univerzitu posunúť medzi stovku najlepších na svete a chce v nej rozprúdiť startupového ducha. Ale apeluje aj na český biznis.
„Budúcnosť nie je v továrňach na autodiely,“ hovorí jasne o svojej vízii pre českú techniku i priemysel. Česko aj Európa stoja na hrane. Buď razantne pridáme a budeme patriť k víťazom novej technologickej éry, alebo nám vlak odíde takým spôsobom, že už neuvidíme ani zadné svetlá.
„Ak odo mňa a od univerzity spoločnosť očakáva, že pomôžeme viesť krajinu do budúcnosti, ja to isté očakávam od kapitánov priemyslu. Pretože môžu. Ja pre to urobím, čo sa dá, ale oni by mali tiež,“ vysvetľuje. „Kapitálu a úspešných ľudí je tu veľa. Keby zmenili prístup a investovali do budúcich možností, katapultovalo by to Česko niekam inam,“ zdôrazňuje.
Prvá veľká vec, ktorú by som chcel vyhlásiť čo najskôr, je ČVUT Starting. Rozvojový program, v ktorom budeme vypisovať 10 pozícií pre prichádzajúcich mladých odborných asistentov, ktorí si budú chcieť na ČVUT založiť vedecké skupiny.
Je to základný model rastu ľudských zdrojov na univerzite, keď lákate špičkových mladých ľudí so skúsenosťou zo zahraničia a chcete, aby si svoju kariéru dlhodobo nalinkovali na ČVUT.
Druhý je program spoločného školenia, ktorým chcem pomôcť doktorandom. Jadrom vedeckej práce na univerzite je práve ich práca, a preto potrebujú čo najlepšie podmienky pre výskum – a jedna z nich sú perfektní školitelia.
Pomôže, keď doktorandi dostanú možnosť mať školiteľa špecialistu z univerzity lepšej ako ČVUT. Chcem vytvoriť podporný model, aby našich doktorandov školili aj ľudia zo zahraničia, mám na to vyhradené prostriedky v rozpočte.
Aké vysoké máte ambície? Cieľ je byť ako Mníchov, Zürich, MIT?
To je, ako keď sa spýtate, kedy príde superinteligencia. Je to otázka horizontu a toho, ako rýchlo sa budeme schopní zlepšovať. Chcem byť čo najväčší realista, a tak je pre mňa horizontom jedna dekáda. Na prvý pohľad je to možno alibistické, pretože za 10 rokov už určite nebudem rektorom.
Ale zároveň je každému v akademickej obci jasné, že to, či sme na trajektórii k tomu, dostať sa do 10 rokov do prvej stovky technických univerzít podľa rebríčka QS, bude zjavné už o päť rokov. Bude vidieť, či tu máme nových ľudí, novú povahu výsledkov a či sme našli nové interdisciplinárne problémy, ktoré chceme riešiť. Bude jasné, či sme sa naučili používať umelú inteligenciu na zrýchľovanie vedeckej práce, alebo nie.
Dokážete to za tých päť rokov?
Verím, že áno. Ale zatiaľ na to nemám žiadne dôkazy. Verím však na rebríčky. Keď niečo robím kvalitne, nie je triviálne si tú kvalitu zhmotniť a ukázať inde. Kľúčový benchmark je pre mňa rebríček QS World University Ranking, sekcia Engineering and Technology. Budem sa inšpirovať univerzitnou alianciou EuroTeQ, kde máme tú česť byť a kde je väčšina škôl lepšia ako my, čo je perfektné.
Je tam napríklad Univerzita Eindhoven, Technická univerzita v Mníchove, Technická univerzita Dánska aj švajčiarska EPFL. Tie všetky sú pre nás etalónom, kam sa chceme posunúť.
Takže nie MIT (Massachusetts Institute of Technology)?
Vždy som hovoril, že pre Čechov je ultimátny cieľ ETH Zürich a Technická univerzita Mníchov, tam je špičková technika a vzhliadam k nim možno viac ako k MIT. Spôsob spolupráce s priemyslom aj európska tradícia a štrukturálne nastavenia sú nám najviac podobné.
Anna Kovačič
Čo môže alebo má ČVUT urobiť pre spoločnosť?
Spoločnosť od univerzity, od techniky chce, aby sa stala súčasťou ekonomického rozvoja krajiny. To sa očakáva. A nie je to úplne jednoduché.
Prečo?
V základnom výskume vieme merať kvalitu vedeckej práce. V aplikovanom výskume, ktorý od nás spoločnosť chce, pretože si ho dokáže lepšie predstaviť a vidí tam väzbu na ekonomiku, ale metriky nemáme. A čo nevieme dobre merať, nevieme ani dobre riadiť a zlepšovať.
Musíme teda vymyslieť, ako v oblasti aplikovaného výskumu oddeľovať rastúce kvety od buriny.
Cítite tlak na aplikovaný výskum proti základnému výskumu?
Áno, ale to je úplne zle. Predstava, že budeme robiť iba aplikovaný výskum, nedáva zmysel. Keď nebudeme mať excelentnosť v základnom výskume, budeme môcť len kopírovať výsledky iných, nedôjde k inovácii. Potrebujeme vynikať v základnom výskume, aby sme na ňom dokázali stavať inováciu pre aplikovaný výskum.
Škola potrebuje oboje a potrebuje to vo veľmi vysokej kvalite. Ale komfortná zóna profesorov a pedagógov je v tom, čo škola vie dobre. To je základný výskum a výučba. Neuvedomujú si, že spoločnosť od nich chce aj inováciu, a sami k tomu prirodzene nemieria. Príkladom je zakladanie startupov, ktoré niektorí vnímajú ako niečo, čo ide proti misii univerzity, pretože to odťahuje mladých ľudí od výskumu a výučby.
Musíme si priznať, že Európa už nikdy nebude žiadnym univerzálnym šampiónom. Tak to je. Ale to nie je defétizmus. Je to signál, že sa musíme sústrediť. Už nikdy nevytvoríme niečo, ako je OpenAI. Ale máme výhodu, že AI dobre rozumieme. Hoci si to možno spoločnosť nepripúšťa, umelá inteligencia má u nás v Česku tradíciu a sú tu vedci, ktorí ju robili už pred dvoma generáciami.
Celý koncept kybernetiky je predchodcom umelej inteligencie. Takže máme tradíciu a predpoklady, aby sme toho veľa urobili. A tiež už sme toho vo vede a výskume veľa dokázali. Vďaka tomu máme možnosť AI dobre používať. Môžeme byť súčasťou civilizovaného technologického sveta.
Čo teda robiť?
Potrebujeme vymyslieť, akým spôsobom urobiť exportovateľnú umelú inteligenciu. Aby sme nerobili biznisy využívajúce AI, za ktorú používateľ platí licenčné poplatky do Spojených štátov. To je technologický kolonializmus, bohatstvo sa presúva inam. Jediný spôsob, ako sa s tým dá bojovať, je dokázať v AI niečo predávať do zahraničia.
To je veľmi dôležité, dôležitejšie, ako tu mať výrobu autodielov alebo vyvážať energiu z uhlia do Nemecka. To nás nezachráni. Zaujímavé je využiť ľudskú kreativitu a vytvoriť umelú inteligenciu, ktorá sa dá exportovať.
Anna Kovačič
Na aké oblasti by sme sa mali sústrediť?
Celý život robím cybersecurity. Bol som jedným z prvých, ktorí spoluzaložili firmu na AI pre kyberbezpečnosť. A stále si myslím, že máme veľkú šancu vyniknúť v tejto oblasti. Veľmi verím AI a medtechu.
Máme jedno z najlepších zdravotníctiev na svete a máme predpoklady, aby sme vyvíjali technológie pre zdravotníctvo a predávali ich do Spojených štátov. Prioritou Česka aj EÚ v umelej inteligencii by tiež malo byť čo najrýchlejšie vynikať v technológiách používania umelej inteligencie pre vedeckú prácu.
Čo konkrétne to znamená?
Vedecké objavy priamo umožnené umelou inteligenciou. Napríklad vo vývoji liečiv AI totálne urýchlila vývoj. Nie sú to vzdušné zámky. AI tiež úplne mení to, ako sa vyvíja softvér, rýchlosť zmeny je celkom neočakávaná. Vo výskume ide o technológie, ktoré pomáhajú čítať aj písať články, robiť recenzie.
Okrem toho ide o používanie AI pre experimenty a treťou cestou je generovanie kódov, ktoré sú súčasťou vedeckej práce. To je veľká vec, že kód sa dá urobiť za zlomok času.
A teraz ide o to, toto všetko prepojiť a využiť naplno?
Áno, vedieť to prepojiť a sústreďovať sa na to, že projekt, na ktorý mi dá napríklad grantová agentúra tri roky, sa môže vyriešiť aj za tri mesiace. Čo to znamená? Čo pre to musíme urobiť? Ako publikovať? Aké medzivýsledky generovať, keď to celé chcem urobiť za niekoľko mesiacov, nie rokov?
Michal Pěchouček
Globálne úspešný startup Cognitive Security postavil na AI v čase, keď sa o umelej inteligencii ani v techkomunite veľmi nehovorilo. Keď spoločnosť v roku 2013 kúpil korporačný gigant Cisco (šlo o prvý veľký exit českej firmy po prelome tisícročia), spojil Pěchouček svoju kariéru s antivírusovým Avastom.
Ako chief technology officer s podnikom prešiel aj fúziou s americkým lídrom na trhu kyberbezpečnosti, spoločnosťou NortonLifeLock. A na rovnakej pozícii šéfoval do vlaňajšieho mája aj v novovzniknutom kolose Gen Digital – firme s valuáciou vyše 16 miliárd dolárov.
Anna Kovačič
Akú má táto vaša vízia odozvu?
Keď sa prejdem tu po baráku, 99 percent ľudí si bude hovoriť, čo fajčím. Že som sa zbláznil, takto sa to predsa nerobí. Ale ja budem na tie dvere aj tak klopať, pretože keď to robiť nebudem, môže sa stať, že ČVUT bude za 10 rokov patriť medzi väčšinu univerzít, ktoré budú mimo hry.
Jednoducho preto, že sa nenaučia zrýchľovať vedeckú prácu. Ja naopak chcem, aby v tom excelovala. Podľa mňa je to zaujímavé aj preto, že toto môže byť tá európska vec.
Konkurenčná výhoda nad Amerikou a Čínou?
Dnes AI generuje zisky v brutálnej oblasti: sociálne siete, zákazníci, kľučky, predaj, finančné produkty. Tam sa leje pozornosť. Ešte sa AI megafirmy predbiehajú, kto bude mať prvú superinteligenciu. To, že dokážem vedecký projekt vyriešiť v mesiacoch, nie rokoch, zatiaľ nikomu nedáva ekonomický zmysel. Preto si myslím, že sa to v Amerike ešte nerozbehlo. A práve preto to môžeme dosiahnuť skôr v Európe.
Hoci je dnes Európa vo vede svetová špička, mohla by byť počas dvoch rokov úplne mimo hry.
Je to cesta, na ktorej toho môžeme urobiť veľmi veľa ešte skôr, než to urobia Američania. Mala by to byť naša priorita. Navyše sa môže stať, že sa bude uplatňovať nejaká forma exportnej kontroly na umelú inteligenciu. Vezmite si, že by modely, ktoré podporujú vedeckú prácu, zrazu boli napríklad čínske. Keby to Čína zavrela, mohla by robiť vedu desaťkrát rýchlejšie ako Európa. Hoci je dnes Európa vo vede svetová špička, mohla by byť počas dvoch rokov úplne mimo hry. Dáva to zmysel?
Dáva to zmysel, ale je to desivé. Ako to vôbec vyzerá v Európe, čo sa týka podpory umelej inteligencie a investícií do nej?
Musím povedať, že téma AI pre podporu vedeckej práce v Európskej komisii rezonuje. Nie sú k tomu úplne hluchí a nie je to tak, že by robili iba reguláciu. Najväčší problém, prečo u nás na AI nie sú peniaze, je, že bohatí Európania investujú v Amerike. Úspešný Čech si kúpi druhý byt v Prahe a zvyšok pošle na newyorskú burzu Nasdaq. Nič z toho nevytvára ekonomickú hodnotu v Európe.
Potrebujeme teda jednotný kapitálový trh?
Presne, potrebujeme sa primárne zhodnúť na unifikácii kapitálových trhov v Európe, jednotnej európskej burze. Aby sme tie peniaze mohli mať pre rozvoj náš, nie americký.
Anna Kovačič
Vy ste na jednej našej konferencii povedali, že Česko potrebuje byť AI mozgovňa, nie AI montovňa. Aké konkrétne kroky na to potrebuje urobiť?
Je to o otvorenej argumentácii naprieč spoločnosťou, ktorá bude prioritizovať dlhodobý úspech krajiny a deprioritizovať osobné záujmy. Osobné záujmy sú tu veľmi orientované na tradičný priemysel. Je potrebné to celospoločensky otočiť a nadchnúť tých, ktorí zarobili veľa peňazí, aby boli dobrodruhmi a povedali si, že teraz môžu časť svojho ohromného majetku skúsiť transformovať do novej ekonomiky.
Tak, aby mohli napríklad za päť rokov viac participovať na tom, čo má oveľa väčšiu šancu prežiť.
K tomu máme dnes ďaleko?
Pripadá mi, že sme priemyselne zaseknutí a žmýkame odbory, ktoré dochádzajú, zatiaľ čo iné krajiny ich už opustili a sústreďujú sa na budúcnosť. U nás necítim, že by niekto chcel riskovať a investovať veľa do budúcich možností, hoci kapitálu je tu veľa a ľudí, ktorí sú úspešní v biznise a môžu si dovoliť veľkoryso riskovať, tiež. Keby sa tento prístup zmenil, katapultovalo by to Česko niekam inam.
S množstvom ľudí zo špičiek biznisu a priemyslu sa poznáte. Keď s nimi hovoríte, vnímajú to riziko?
Myslím, že áno. Všetko to sú inteligentní, úspešní ľudia, ktorí tomu rozumejú a chápu to. Ale vplyvom reality, v ktorej sa pohybujú, to potom majú prioritizované inak. Niekto preto, že musí, je potrebné byť súčasťou koncernu. Niekto preto, že mu biznis stále pekne fičí. A ja si vážim to, že sme priemyselná krajina a že tu priemysel tvrdo pracuje.
Ale apelujem na nich, aby sme krajinu viedli aj do budúcnosti. Ak spoločnosť odo mňa a od univerzity očakáva, že pomôžeme viesť krajinu do budúcnosti, ja to očakávam úplne rovnako od kapitánov priemyslu. Pretože môžu. Ja tiež môžem. Ja pre to urobím, čo ide, ale oni by mali tiež.
Poznáte veľmi dobre svet vedy i biznisu. Čo si tie dve strany môžu navzájom dať?
Naozajstné success stories. Keď sa v Česku spýtate bežného akademika na príklady úspechu, ukáže vám slajdy a roboty. Ale to nie sú tie success stories, ktoré by slúžili ako argument, že to tu dobre funguje. Český priemyselný svet má krátky horizont. Keď chce spolupracovať s ČVUT, má nejaký problém a chce, aby mu to tie múdre mozgy vymysleli. Poslali to za pol roka hotové a ide sa ďalej.
Ale univerzita uvažuje inak. Nie je údržbár českého priemyslu, je to skôr vizionár. Chce pomôcť priemyslu v tom, že mu povie, ako vyzerá budúcnosť. Na to tu sme, na technologické vízie, na to udržiavanie si najmite niekoho, kto vám to spraví. My chceme stavať katedrály – to chceme priemyslu ponúknuť.
A čo keď priemysel povie, že tie katedrály nepotrebuje? Že potrebuje fixnúť ten svoj problém?
Mám pocit, že toto sa zlepšuje a priemysel začína viac rozumieť úlohe univerzity. Aj keď súčasný stav je, že každá z tých strán je trochu mimo, to si treba priznať. Univerzita zase nemá vždy disciplínu dodať výsledky, keď už urobí nejaký deal. Bol som na oboch stranách, takže intímne rozumiem neschopnostiam oboch, a chcel by som to vedieť opraviť.
Ale je to vyššia dievčenská. Ja budem iba rektor, nič viac. Nemôžem vedcom hovoriť, čo majú robiť. A nemôžem priemyslu hovoriť, akým spôsobom má podporovať vedu. Musím nájsť nejaké ekvilibrium a pomáhať všetkým, aby sa v tom cítili dobre. Akokoľvek to nebude ľahká rola.
Ľahký nie je ani pohľad do sveta a na nastupujúcu technologickú nadvládu Číny. Je to totalitná veľmoc a my ako Západ sme v nevýhode, zväzujú nás hodnoty a morálka, ktorých sa nechceme vzdať. Zároveň by sme radi Čínu minimálne dohnali, keď nie predohnali. Ako to vidíte vy?
Rozhodne si nemyslím, že riešenie je vzdať sa svojich zásad a hodnotového ukotvenia. Pozrite sa napríklad na Ukrajinu, kde dokážu fantasticky robiť technologický pokrok v bojových a život ohrozujúcich podmienkach. Tiež by si mohli povedať, že musia posielať ľudí na front, tak teraz nemajú čas inovovať. A že sa k tomu vrátia, až nebudú pod paľbou. Ale nie. Oni dokázali svoju situáciu pretaviť na brutálnu výhodu a dnes sú v niektorých odboroch technologickou veľmocou.
A my ako Európania by sme mali tiež vymyslieť, ako z nášho kontextu hodnôt a demokracie urobiť konkurenčnú, biznisovú výhodu, a nie niečo, čo nás iba zväzuje. Výhodu, ktorá nás katapultuje do budúcnosti lepšie ako Číňanov. V tom je správna vízia Európy a jej požiadavka na AI for people, kedy je človek stále uprostred. Dokonca si myslím, že AI bez ľudí nebude fungovať. Na to, aby tu bola AI, potrebujete priemerne bohatých platiacich ľudí, pretože inak sa systém zasekne.
Anna Kovačič
Na Ukrajine sledujeme v živom prenose, ako sa po napadnutí Ruskom dramaticky skrátil inovačný cyklus. Európa tiež čelí obrovskej hrozbe, ale zatiaľ sa to neprejavuje v mobilizácii inovácií, je to tak?
Je to tak. Nemáme tu technologicko-inovačný Pearl Harbor, čo je dobre, ale bez neho sa tomu zle verí. Pre niekoho vrátane mňa bol budíček, keď sa objavil DeepSeek. Dovtedy sme si mysleli, že technológie sa dominantne vyvíjajú v Amerike, inde sa len kopírujú a že tak to bude stále.
V tom okamihu som si ale uvedomil, že vlastne vôbec neviem, či je dnes dominantná Čína alebo Amerika. A mimochodom, zaujímavé je, že sa „DeepSeek moment“ nepodaril európskej vedeckej komunite.
Vidíte teraz niekde v Európe rodiaci sa DeepSeek? Ktorému európskemu projektu veríte najviac?
V Európe? (chvíľu mlčí a premýšľa) Neviem. Skôr ako DeepSeek potrebujeme ďalší DeepMind, čo je najúspešnejšia európska AI firma, ktorú kúpil Google v roku 2014. Veľmi by som si prial, aby tá budúca veľká vec bol Aisle. Bolo by to skvelé pre Ondřeja Vlčka a pre Česko. Spôsob, ako o tom premýšľa a čo pre to jeho tím robí, má na to všetky predpoklady. Inak jedným z najvýraznejšie rastúcich európskych AI startupov je švédsky Lovable, firma orientovaná na vibe coding.
Chcem vedieť, že je bezpečné, keď je moje dieťa na sociálnej sieti, ktorá je riadená algoritmom. Že neprepadne bulímii.
AI so sebou ale nenesie iba výhody. Kde vidíte problematické stránky? Z čoho máte najväčšie obavy?
Moja ohromná téma, vedca i investora, je AI bezpečnosť a zabezpečenie umelej inteligencie. Mám veľké obavy, že technologická elita podceňuje hrozby nekontrolovaného nasadzovania umelej inteligencie. Výrazne viac by sa malo investovať do vedeckého výskumu chápania hrozieb AI. Chcem, aby podobne ako máme vedecky podložené, aké potraviny sa môžu predávať a neublížia nám, bolo vedecky podložené, že je bezpečná AI.
Chcem vedieť, že je bezpečné, keď je moje dieťa na sociálnej sieti, ktorá je riadená algoritmom. Že neprepadne bulímii. Alebo že algoritmy zabránia tomu, aby dieťa v depresii prehovorilo chatbota, nech mu poradí, akým spôsobom si vziať život. Tieto záruky však neexistujú. Spoločnosť nechala vývoj na voľnobeh, dala sa „ukecať“ technooligarchiou primárne v USA, že sa to nemusí riešiť. Ale to je predsa absurdné. To ma desí. A desí ma, že je, bohužiaľ, málo vedcov, ktorí sa tým zaoberajú.
Chceli by ste, aby sa táto téma riešila na ČVUT?
Chcel by som, aby sa na ČVUT úplne slobodne a bez priemyselného tlaku skúmal dopad technológií na spoločnosť. Nielen umelej inteligencie, ale všetkého, čo robíme. Aby sme mohli slobodne bádať, diskutovať a publikovať, čo je bezpečné a čo nie. Čo človeka ovplyvňuje negatívne, čo pozitívne.
Do toho patrí aj umelá inteligencia. Chcel by som, aby tu bolo počuť rôzne názory, ktoré ale budú vedecky podložené. Nestačí, že si to niekto myslí. Úlohou univerzity je tiež vysvetľovať dôležitosť vedeckých argumentov. Aby spoločnosť nemala tendencia zložité veci zjednodušovať. Je rozdiel, či niečo hovorí človek, ktorý má v téme Ph.D. na dobrej univerzite, alebo influencer z kúpeľne.
Rastú vaše obavy v súvislosti s AI?
Rastú. Pred 15 rokmi som hovoril, že superinteligencia, keď nás AI prevalcuje a bude vo všetkých aspektoch kognitívnych schopností výrazne lepšia ako človek, bude mať značne negatívny vplyv na slobodu ľudí. Vždy som veril, že taký moment môže nastať, ale myslel som si, že je ďaleko, že sa ho nedožijem a ľudstvo bude mať veľa iných katastrof medzitým. Nejaké vírusy, finančná kríza, vojny. To sa všetko môže stať.
Anna Kovačič
A stalo sa.
Áno. A dnes mám inú obavu. Dnes si myslím, že ľudstvo si začne veľmi ubližovať skoro-superinteligenciou ešte predtým, než príde skutočná superinteligencia. Ľudia budú AI používať proti ľuďom. V tom môže spočívať najviac problémov. Nerozloží nás, až príde superinteligencia, ale cesta k nej, keď ju ľudia budú zneužívať.
Už dnes AI ubližuje ľuďom. Ale ešte to nie je preto, že by to chcela sama o sebe.
Čo si pod tým máme predstaviť?
Niekto rozvoj v AI využíva na sofistikované kybernetické útoky, niekto na vývoj neetických zbraní. A niekto vytvára biznis, ktorý ľudí na hranici chudoby uvrháva do neslobody, pretože sú závislí na nejakej službe, ktorú stále platia.
Už dnes AI ubližuje ľuďom. Ale ešte to nie je preto, že by to chcela sama o sebe. To je pre mňa nové. To je niečo, čo som si pred 15 rokmi nemyslel. Dnes to vidím na prvú dobrú a myslím si, že to je masívny jav, ktorý nás ako ľudstvo poškodí. A môže nás poškodiť viac ako samotné dospenie k superinteligencii.
Viete si predstaviť nejaký systém bŕzd či spiatočku, ktorú by sme mohli zaradiť, aby sme z tejto trajektórie vystúpili alebo ju aspoň spomalili?
Nedávno vyšla výzva Future of Life Inštitútu, ktorý žiada spoločnosti po celom svete, aby zastavili vývoj superinteligencie do tej doby, než sa dostatočne vedecky preskúma a zistí sa, či je to bezpečné a je v záujme spoločnosti k nej spieť.
Dnes majú k superinteligencii najbližšie AI „behemoty“, a tak od nich by spoločnosť mala chcieť záruky a šliapnutie na brzdu: To nerobte. Alebo zainvestujte najskôr do vedy, ktorá zaručí, že keď sa k superinteligencii dostaneme, zvládneme to riadiť, budeme to schopní identifikovať.
Spoznáme, že už sa nám to vymklo z rúk?
Možno nie. Tiež vieme, že sa planéta otepľuje rýchlejšie, než sme si mysleli, a pritom to niektoré spoločnosti berú, ako že už je to za nami, že už nemusíme nič robiť.
Nie je to taká smutná paralela? Máme vedecké dôkazy o klimatickej zmene aj o tom, čo k nej vedie, a zároveň sa nič nedeje.
Presne. To ste ma nachytali. V klimatickej kríze sa všetko spočítalo, tam veda dala jasné dôkazy, všetci až na Václava Klausa to vedia. A napriek tomu to nechávame tak. Výborný protiargument. Mohli by sme robiť vedu v oblasti AI safety, mať výsledky, ale potom povedať o. k., ideme ďalej.
Ako sa s tým vyrovnať ako jedinec, ako sa správať na individuálnej úrovni? Je receptom odstrihnúť sa, odísť niekam do lesa? Alebo sa s tým vývojom zmieriť?
Odísť do lesa vážne nefunguje. Jedna vec je ekonomická nezávislosť pre ľudí, ktorá je veľmi dôležitá a spája sa s tým, že budú mať prácu. AI útok na prácu je megaútok na spoločnosť. Viete si predstaviť, čo by robili chlapi bez práce? Nebojte sa ale, že príde nejaká AI a zoberie vám prácu.
To sa nestane. Príde nejaký človek, ktorý bude mať AI v ruke, a ten vám tú prácu zoberie. A viete čo? Vy pokojne môžete byť ten človek. Je to blbé, vziať niekomu prácu, ale nemám inú možnosť, ako byť ten, kto ju vezme, pretože inak o ňu prídem. Je to nemilosrdné, ale tak to je.
Ale keď toto urobia všetci? Budú sa snažiť byť tými, ktorí majú AI v ruke?
Keď sa takto budú snažiť všetci, bude populácia sofistikovanejšia a vďaka tomu vznikne nová práca. Všetci budú rozumieť AI, budú pripravení s ňou pracovať, preskupí sa trh a práca bude. Keď tu však bude skupina, ktorá bude AI používať, a tá zvíťazí, tí, ktorí na AI rezignovali, budú bez práce.
Čo má robiť človek s malými deťmi? K čomu ich viesť, čo je zručnosť budúcnosti? Majú sa učiť remeslá, matematiku, maľovať?
V úplne najlepšom svete sa máme sústreďovať na prácu „človek na človeka“. Tam bude mať človek stále nejakú formu náskoku pred chatbotom. Ale je potrebné žiť v bohatej spoločnosti, ktorá si môže prácu „človek na človeka“ dovoliť. V nejakej dystopickej krajine, ktorá je závislá od štátov exportujúcich AI a sama nemá žiadnu ekonomiku, také práce ani nebudú. Zdravotnými sestrami budú roboty.
Ja som vždy viedol deti k matematike, na rozdiel od umelej inteligencie a computer science. Hovoril som im, že matematika je pre budúcnosť, ktorej nerozumieme, tá najistejšia vec, že bude užitočná. Dokonca si myslím, že matematické vzdelanie je forma bezpečnosti aj proti nadvláde umelej inteligencie, pretože vás núti premýšľať inak. Vezmite si matfyzákov, premýšľajú inak a myslím, že sa dajú možno horšie manipulovať dátami fabrikovanými AI.
Cesta teda vedie cez vzdelanie?
Tomu úplne verím. Vzdelanie je naša jediná záchranná brzda. Napriek všetkému, čo som povedal, som stále supertechnooptimista. Verím, že rozmach umelej inteligencie v rukách vzdelanej a hodnotovo ukotvenej mladej generácie nás vyseká z problémov, ktoré sme si narobili. Bude schopná s AI robiť vedu rýchlo a možno vymyslí alternatívne zdroje energie nie za 60 rokov, ale za šesť rokov.
A zrazu nikto nebude potrebovať ropu a zemný plyn z Ruska. To by bol progres! Umelá inteligencia však tieto veci nikdy nerobí sama. Robí ich s ľuďmi. A teraz ide o to, aby sme tu mali tých ľudí. Aby nám neutiekli do Ameriky. Aby chceli žiť v Česku, v Európe, aby boli vzdelaní, kreatívni a rozumeli matematike.
Takže matematika je taká superschopnosť, ktorá nám pomôže na ceste do budúcnosti?
Bolo by nabubrelé hovoriť, že to je tá jediná superschopnosť. Tak to nie je. Matematika je pre mňa cesta k slobode. Je to forma empatie voči strojom. Pre ľudí je kľúčové, aby sa zdokonaľovali v empatii voči ľuďom, to je a bude na trhu práce veľmi žiadané. Ale dôležitá bude aj empatia voči strojom. Matematika nás núti predstaviť si, prečo odo mňa algoritmus niečo chce, prečo mi niečo ponúka.
Tiež je to cesta k tomu, vedieť si spočítať, či má zmysel niečo robiť, alebo nemá. Či sa to dá vyriešiť, alebo nedá. Matematika stále bude potrebná aj pre programovanie v budúcnosti. Kódy budú síce možno vznikať v prirodzenom jazyku, programátor ich už nebude musieť písať, ale bude musieť vedieť o nich premýšľať.
Čo kódy, ktoré prichádzajú od AI, znamenajú, čo s nimi môžem či nemôžem robiť. To má stále blízko k matematike.
Cherchez la femme. Vrátil som sa, pretože moja vtedajšia priateľka, dnes manželka, mala silné väzby na Česko. Ale to neznamená, že by som sa inak nevrátil. Len by som tam asi pôsobil o niečo dlhšie. Som v tomto typický Čech, máme v sebe určité zápecníctvo, že sa nakoniec chceme vrátiť domov. Preto som tiež chcel byť rektorom, aby som zvyšoval atraktivitu Česka práve na tieto účely.
Aby sa veľa mladých ľudí malo prečo vrátiť. A naša brutálna výhoda je, že sa máme kam vracať. Aj Slováci sa vracajú, ale do Prahy. Vôbec neviem, či si politická reprezentácia uvedomuje, aký je to obrovský kapitál, ktorý Česko má. Praha, Brno, Ostrava, Plzeň, tie mestá to jednoducho majú. To je naša záchrana – ale je to krehké. Krehučké.
Čo to môže rozbiť?
Stačí pár nešťastných politických rozhodnutí, napríklad vlajka zložená z Poslaneckej snemovne (novozvolený predseda parlamentu Tomio Okamura nariadil po nástupe do funkcie odstrániť ukrajinskú vlajku z balkóna, pozn. red.). Takých pár drobností, o ktorých si napríklad niekto myslí, že nič neznamenajú. Ale takéto gestá znižujú atraktivitu Česka pre ľudí vonku, to je presne ten jazýček váh, ktorý sa preklopí a ľudia si povedia: Tak to nemá ani cenu sa vracať.
Stokrát nič umorilo osla. Najhoršie však je, že najskôr ani nespoznáte, že už sa nevracajú. A potom už to nejde ľahko zobrať späť, rýchlo vyvesiť nejakú vlajku, zaradiť spiatočku a znovu získať dôveru. Tak to nefunguje. Zatiaľ ešte stále máme túto ohromnú výhodu a mali by sme sa o ňu starať, stavať na nej úspech budúcnosti Česka. A byť opatrní, pretože o ňu môžeme prísť ako nič. Bacha na to.
Ako vlastne pracujete s AI vo svojom osobnom živote?
Na zefektívnenie a zrýchlenie práce používam Anthropic, pomáha mi s kognitívno-repetitívnymi záležitosťami, aby som svoj čas mohol venovať vymýšľaniu nových vecí. Na maile je skvelý Superhuman, na dokumenty využívam Claude Opus. Rád by som umelú inteligenciu používal viac v staraní sa o svoje zdravie, ideálne keby som mohol prepojiť Anthropic so svojím lekárom – ich názory sa totiž občas rozchádzajú. Pritom práve v medicíne je ešte priestor pre veľký progres, tam môže AI ešte zohrať kľúčovú rolu.
A kam AI nepúšťate a nikdy by ste ju nepustili?
Ja už nemám malé deti, ale to je presne oblasť, kam by som ju nepustil. Neposadil by som ich pred tablet, nech sa zabavia rozprávaním sa s chatbotom, aby nehnevali. Uf, to mi príde ako obrovské riziko. (vydýchne nahlas) A nie som si istý ani využitím AI v personalizácii vzdelávania, pretože sa obávam, že to je dvojsečná zbraň.
Na jednej strane to môže byť perfektné, každý má nejaké predpoklady, na niečo sa hodí a na niečo nie. Takže myšlienka, že sa kurikulá budú generovať automaticky na základe schopností študenta, znie skvele. Ale zároveň do určitej miery odoberá človeku možnosť rozhodnúť sa, čím bude.
Berie mladým slobodu…
A čo ak takú personalizáciu ovládne napríklad štát? Určí, kto sa na čo hodí, a človek nedostane ani šancu preskúmať iné možnosti. Na druhej strane, my v Európe máme svoje hodnoty a môžeme sa každý slobodne rozhodnúť, takže personalizáciu vo vzdelávaní budeme regulovať. Ale Čína to robiť nebude.
Tá si nadiktuje, kto čím bude – a môže sa potom stať, že európski študenti verzus študenti z Číny budú znalostne úplne neporovnateľní. Takže personalizácia vo vzdelávaní, to je hodnotovo ťažká debata.
Keď spomínate AI a vzdelávanie, často zaznievajú diskusie, že kvôli AI hlúpneme ako spoločnosť. Súhlasíte s tým?
Podľa mňa to tak je.
Čo máme robiť?
Čítať knihy.
A čo teraz čítate vy?
Foundation’s Edge od Isaaca Asimova. Myslím si, že schopnosť dočítať knihu, ktorá má viac ako 100 stránok, je veľmi dôležitá výbava. Udržať pozornosť, to by deti mali cvičiť, mali by čítať, písať rukou. Mali by vedieť argumentovať, písať eseje bez AI. Že menej čítame, je práve symptóm hlúpnutia. Takže knihy, dlhé podcasty, long-ready v novinách. Aj vyhľadávanie kvalitnej žurnalistiky považujem za veľmi dôležité.
Autorky rozhovoru sú Kristýna Tmejová a Pavla Francová, Forbes.cz
