Rozhovor so spisovateľkou Asne Seierstad bol veselý iba na začiatku pri zoznámení sa a nezáväznej konverzácii. Pri rozprávaní o jej najnovšej knihe Afganci už autorka zvážnela.
Je Afganistan prekliatou krajinou bez nádeje alebo majú jeho obyvatelia aspoň malú šancu na normálny život v mieri? V ťaživej téme sa snaží hľadať záblesky nádeje. Ešte viac autorka zosmutnie, keď rozpráva o práci na novej knihe. Tá bude o Rusku. Na viac ako päťsto stranách sa Seierstad venuje životom troch ľudí – študentke Ariane, talibancovi Bašírovi a aktivistke Džamíle. Cez ich príbehy prerozprávala aj afganskú históriu uplynulých desaťročí.
Na Slovensku práve vyšla vo vydavateľstve Absynt vaša nová kniha…
Aká je hrubá! Hrubšia ako v Nórsku. Je to iný formát, tak to bude dôvod.
Prečo ste sa rozhodli takto obšírne opäť vrátiť do Afganistanu?
Hlavným dôvodom je prevrat a návrat Talibanu k moci. Ako väčšina ľudí, aj ja som bola v šoku z toho, že sa to vôbec stalo. Začala som si klásť otázky, ako je to vôbec možné po medzinárodnej pomoci tejto krajine, po všetkých tých krásnych plánoch o pomoci demokracii, spoločnosti a právam žien, ktoré trvali dvadsať rokov. A potom zrazu opäť všetko získal Taliban. Rozhodla som sa do Afganistanu vrátiť a zistiť, ako sa to stalo.
Návrat Talibanu
Ako sa vám písala takáto emočne náročná kniha?
Podarilo sa mi ju napísať celkom rýchlo. Myslím si, že to bolo za rok. V Afganistane som mala veľa času na písanie, pretože som žila v byte charitatívnej organizácie a večer nebolo bezpečné nikam chodiť. Všetky knihy sú svojím spôsobom náročné, ale táto sa písala rýchlo.
Vláda Talibanu skončila v roku 2001. Aká je dnešná situácia v Afganistane v porovnaní s tou spred dvadsiatich troch rokov?
Pripomína situáciu krátko po páde Talibanu. Kábul bol tichým a uzavretým mestom. Na uliciach ste nevideli žiadne plagáty. Ženy mali stále strach. Potom prišiel rozmach a rozvoj. Otvárali sa školy, obchody, reštaurácie a nočné kluby. To trvalo približne dvadsať rokov. Keď som sa do Afganistanu vrátila v roku 2022, Kábul bol opäť tichý a podobal sa tomu spred dvadsiatich rokov. Z ulíc zmizli farby a plagáty žien. Ženy zatiaľ v uliciach zostali, ale v podstate sa zrušilo všetko, čo sa za dve desaťročia vybudovalo. Afganistan sa vrátil do bodu nula.
Mierne, ale naozaj iba trošku. Treba si uvedomiť, že aj obyvateľstvo sa zmenilo. V roku 2001 mali za sebou sovietsku okupáciu, občiansku vojnu a päť rokov vlády Talibanu. Ľudia z toho boli veľmi vyčerpaní. Teraz je situácia iná. Majú za sebou dvadsať rokov rozvoja a príležitostí, ženy sa mohli vzdelávať a mohli pracovať napríklad aj v štát nej správe. Afganistan je inou krajinou. Ženy už nie sú ochotné akceptovať veci, ktoré boli nútené akceptovať v roku 2001. Vtedy žiadne dievčatá nechodili do škôl. Teraz do veku dvanásť rokov navštevujú školu. Aj Taliban bol vtedy brutálnejší.
Zmeny k horšiemu
Čiže dá sa povedať, že aj vyhliadky do budúcnosti sú optimistickejšie?
Problémom je to, že všetko ide iba jedným smerom. Každé nové pravidlo alebo zákon, ktorý Taliban prinesie, znamená viac reštrikcií a obmedzení. Nikdy sa neobjaví niečo, čo ženám život uľahčí. A môžeme sa iba pýtať, kde to skončí.
Afganistan má za sebou dvadsať rokov, povedzme že demokracie…
Nebola to skutočná demokracia.
Pomohlo však toto obdobie Afganistanu?
Musíme sa na to pozrieť zo širšieho pohľadu. Vzhľadom na to, aké obrovské množstvo peňazí sa minulo, je to katastrofa.
Nebolo to veľmi efektívne?
Nie. Výsledkom tých dvadsiatich rokov je, že obyvateľstvo získalo vzdelanie. Viac-menej. Zlepšilo sa aj zdravotníctvo. Nevznikli žiadne nové továrne alebo dôležitá výroba. Navyše neustála vojenská prítomnosť vytvorila väčší odpor.
