V životopise tri televízie, v rukách miliardový rozpočet a desiatky projektov v rôznych fázach vývoja. Lucia Kršáková Vaculíková dnes ako výrobná riaditeľka TV Prima riadi produkciu v čase, keď sa lineárna televízia prepisuje pod tlakom streamingu a tvrdých dát.
Prichádzam na recepciu televízie Prima. Žiari na mňa dvanásť televíznych obrazoviek. Na každej z nich je zapnutý iný televízny kanál, iný program, relácia, seriál, správy. Vyzerá to ako malé riadiace centrum televízneho vesmíru. Pripadá mi to ako sci-fi, keď si uvedomím, že doma na mňa tmavo civí jedna obrazovka, na ktorej pozerám už len športové prenosy alebo si vyberám z ponúk streamovacích platforiem.
„Pozeráte niektorý z tých programov?“ pýta sa ma Lucia Vaculíková Kršáková, výrobná riaditeľka skupiny Prima, ktorej kanály sledujú milióny divákov v Česku aj na Slovensku. Odpoviem úprimne, že nie. Usmeje sa, lebo presne v tom spočíva paradox jej práce. Ako výrobná riaditeľka pracuje s miliardovým rozpočtom, s desiatkami seriálov a stovkami ľudí v produkcii. Robí to v čase, keď sa samotný význam televízie rýchlo mení.
V deväťdesiatych rokoch vyzeral svet spoza televízneho ovládača úplne inak. Ak ste chceli vedieť, čo sa deje vo svete, čakali ste na siedmu hodinu večer a hlavné spravodajstvo. Ak ste chceli sledovať osudy svojich obľúbených hrdinov, museli ste byť v obývačke presne vtedy, keď to určila vysielacia štruktúra. Celá jedna generácia vyrástla na tom, že „žiť do mesta“ sa ide až po tom, čo sa pozrie nová časť Priateľov. To bol starý svet.
A práve v tom čase, keď bola televízia ešte oltárom každej domácnosti a jediným skutočným oknom do sveta, vstupovala do sveta profesionálnej produkcie Lucia Kršáková (dnes Vaculíková Kršáková, pozn. red.).
Okrem verejnoprávnych televízií sa do boja o divácku priazeň zapojili v tomto období aj novovzniknuté komerčné stanice – česká FTV Premiéra vznikla v roku 1993 a v roku 1997 sa premenovala na televíziu Prima. Do týchto rokov patria aj TV Nova (1994) či slovenská Markíza (1996) a neskôr aj JOJ (2002). YouTube ešte neexistoval a Netflix v tom čase ešte nebol streamovacím gigantom, ale relatívne malou americkou firmou, ktorá zákazníkom posielala DVD poštou.
Lucia Kršáková ako mladá študentka produkcie na pražskej FAMU získala prvé skúsenosti vo verejnoprávnej Českej televízii. Bol to svet druhej polovice 90. rokov, ktorý sa dnes v ére nekonečného digitálneho obsahu zdá byť takmer utopický.
„V Českej televízii som dostala najlepšiu školu života. Prijali ma tam počas štúdia produkcie na FAMU a televízia ma naučila všetko, od prvých krokov až po vrcholové manažérske pozície,“ začína rozprávanie o svojej práci. „Mala som pocit, že nič nie je problém; mali sme rozpočty, ktoré nám dovoľovali realizovať všetky predstavy tvorcov. Produkcia sa snažila plniť priania režiséra.“ Nikto vtedy netušil, že rok 2005 prinesie zlom, ktorý prepíše pravidlá hry.
