Za 380 dní zdolala Korunu Zeme, vystúpila na Mount Everest bez kyslíka, prežila K2 a stala sa prvou Slovenkou, ktorá dokázala to, o čom mnohí len snívajú. Lenka Poláčková tvrdí, že najťažšie výstupy sa neodohrávajú vo výške osemtisíc metrov. Odohrávajú sa vo chvíľach, keď sa človek stretne sám so sebou.
Hora sa už dávno rozhodla, že ich nepustí dole jednoducho. Po šiestich týždňoch čakania v základnom tábore sa zdalo, že všetko konečne zapadlo na svoje miesto. Vietor ustal. Obloha sa otvorila. Nad Karakoramom sa rozprestieralo jedno z tých vzácnych období pokoja, kvôli ktorému sem horolezci cestujú z celého sveta a potom naň celé týždne čakajú obkolesení kamennými stenami a ľadovcami.
K2 stojí na hranici Pakistanu a Číny ako osamelá pyramída z ľadu, skál a tieňov. Na fotografiách pôsobí takmer dokonale. Akoby ju niekto nakreslil jediným ťahom. „Pripadala mi ako dokonalá hora.“ Keď 11. augusta 2025 o 17.35 h vystúpila Lenka Poláčková na vrchol vo výške 8 611 metrov nad morom bez použitia pomocného kyslíka, stala sa prvou Slovenkou, ktorej sa to podarilo.
Jan Poláček
Na vrchole však neprišiel pocit víťazstva ani eufória. „Ľudia si predstavujú, že človek príde na vrchol a má obrovskú radosť. V skutočnosti tam nie je čas na emócie,“ spomína. Vo výške, kde telo bojuje o každý nádych, sú emócie luxus. „Mala som pred sebou ešte zostup. Mala som pocit, že som len v polovici úspechu.“
Pod nimi sa totiž rozprestierali viac než tri kilometre hory. Tri kilometre skál a ľadu. Tri kilometre miest, na ktorých si človek nesmie dovoliť chybu. Horolezectvo má zvláštny paradox. Celý svet sleduje cestu nahor, hoci skutočná skúška sa často začína vo chvíli, keď sa človek vrcholu otočí chrbtom. A K2 je tým povestná viac než ktorákoľvek iná hora na svete.
