Vyznamenal ho prezident, jeho nadriadeným je kráľ. A prestížny americký časopis Musical America ho v polovici decembra vyhlásil za Dirigenta roka 2026.
Dirigent Jakub Hrůša práve v Londýne oddirigoval predstavenie a od historickej budovy tamojšej Kráľovskej opery, kde je hudobným riaditeľom, prechádza na protiľahlú stranu ulice. Do pubu. Držiteľ medaily Za zásluhy ide na zaslúžené pivo.
Bez taktovky v ruke sa Jakub Hrůša podobá kúzelníkovi, ktorý odložil čarovný prútik. Aj on zjavne stráca moc, v jeho prípade ide o moc nad ľuďmi a nad hudbou. „Môžete, prosím, stíšiť muziku, aby sme sa lepšie počuli?“ „Nemôžem. Toto je pub a je piatok večer.“
Pár desiatok minút predtým ovládal najslávnejší český dirigent súčasnosti orchester londýnskej Kráľovskej opery a určoval ráz Janáčkovej Veci Makropulos. Zožal za to skvelé recenzie aj nadšené ovácie návštevníkov, ktorých sa do honosnej sály zmestilo 2 200; aj toto početné publikum mal maestro vo svojej moci.
Lenže kúzlo, ktorým omámil vyše dvetisíc ľudí, ani trochu nezaberá na čašníka v preplnenom hostinci oproti Kráľovskej opere. Zázrakom je už to, že sa našiel zastrčený kút, kde sa môže Jakub Hrůša usadiť, tým sú všetky priania vyčerpané.
Vľúdne, no rezolútne je odmietnutá žiadosť o stíšenie rockových gitarových riffov, do ktorých sa ešte mieša rozjarený hlahol hostí v stave úmernom tomu, že sa piatok čoskoro preklopí do soboty. Fakt, kto je v tomto dome „dirigentom“, je ešte zdôraznený, keď čašník vytiahne s utierkou aj vlastnú žiadosť, ktorá je na rozdiel od tej Hrůšovej v okamihu vyplnená:
„Nedostanem sa cez vás, mohli by ste utrieť dosku stola?“ Utreté, podčiarknuté! V živom organizme krčmy sa témy na dialóg liahnu rýchlosťou nalievaných drinkov a zasa prekotne zanikajú, rovnako ako drinky miznú; následný rozhovor podá pre toto prirovnanie dôkaz.
V rovnakej zostave – autor textu, fotograf a Jakub Hrůša – sme sa pri výčape už stretli. A to v októbri 2021 v bavorskom Bambergu, kde je Hrůša šéfdirigentom uznávaných symfonikov. Teraz sedíme v Londýne, tam je brniansky rodák od septembra hudobným riaditeľom Kráľovskej opery, čo je podľa šéfa Českej filharmónie Davida Marečka rovnaký úspech, ako keby český futbalový tréner viedol Real Madrid.
Práve Českú filharmóniu Hrůša ako šéfdirigent prevezme v roku 2028, takže si žartom sľubujeme, že budúcim pivom bude plzeň pri Rudolfine. Teraz je tu britská IPA bez peny a oproti Nemecku jeden spoločník pribudol – Hrůšova manželka Klára.
Nad pohárom s rauchbierom alias údeným pivom, špecifickou špecialitou v Bambergu, sa Klára skutočne fyzicky nevyskytovala, v istom zmysle tam však prítomná bola: dirigent dlho a s veľkou vďakou rozprával, ako mu žena vytvára zázemie, bez ktorého by svoj talent prakticky nemohol rozvinúť.
Slová z Bambergu boli v Londýne potvrdené. Po predstavení, vrelej ďakovačke a krátkom stretnutí s VIP osobnosťami v zákulisí dokráčal 44-ročný dirigent do svojej kancelárie, pričom najprv minul na chodbe po svojej ľavici zarámovanú fotografiu Rafaela Kubelíka, ktorý ako jediný Čech pred ním riadil Kráľovskú operu v 50. rokoch minulého storočia.
V doteraz príliš nezabývanom priestore, prezrádzajúcom, že majiteľ sa doň nasťahoval len nedávno, sa unavený Hrůša prezliekal a v priebehu toho sa ho manželka tlmeným a súcitným hlasom pýtala, či s niečím nepotrebuje pomôcť. Klárina kooperácia sa však netýka len skladania manželovej prepotenej košele. Zďaleka nie!
„Som právnička a mám dojem, že umelci sa majú sústreďovať na umenie, zatiaľ čo právnici môžu urobiť zvyšok. Jakub je tak odborníkom na všetky hudobné a umelecké výzvy, ja som zodpovedná a kompetentná v právnych aspektoch a daňových súvislostiach Jakubovej umeleckej činnosti, v otázkach zmlúv, stratégie plánovania a podobne. Cítim to ako budovanie spoločného diela.“
„Od detstva som hrala na husle a pri štúdiu som pôsobila v študentských orchestroch, teda k hudbe a hudobnej prevádzke mám veľmi osobný vzťah. S medzinárodným vývojom Jakubovej kariéry sa ukázalo, že moje pôvodné smerovanie, stať sa v Česku správnou sudkyňou, nie je s týmto nastavením zlučiteľné, tým pádom som sa pracovne začala viac orientovať na hudobný priemysel, autorské práva a s tým súvisiacu administratívnu stránku. Po justičných skúškach som sa stala advokátkou a v rámci postgraduálneho štúdia som okrem iného študovala práve tieto veci tu, v Londýne.“
V ROZHOVORE ZAZNIE:
- Ako Hrůšov vstup na londýnsku scénu komentuje odborná verejnosť?
- Ako dirigent reaguje na nesúhlasné bučanie?
- Koľko nasekajú on a hudobníci v živom predstavení chýb?
- Prečo si musí strážiť, aby nezneužil vlastnú moc?
- A prečo má takmer istotu, že v kariére nevyhorí?
Presne podľa pravidiel krčmového bájnenia uhne zrazu hovor o Klárinej starostlivosti k bohviečomu a v rámci bohviečoho padne od pýtajúceho sa niekoľko nepresných výrazov z hudobnej terminológie. Hrůša ich najprv s trpezlivým pedantstvom opravuje, ale keď je taktovka prekrstená na dirigentský prútik, mávne s úsmevom a naoko rozčúlene rukou: „Tak, a už sa s vami nebavím!“
Počkajte, vyžehlím to znalosťou, ktorú nebudete čakať: vaša taktovka je z Japonska.
Nie je. Je odtiaľto, z Londýna.
Ako je to možné?! Veď Klára mi, keď ste sa pre Forbes fotili, rozprávala, že taktovky si vždy kupujete v Japonsku.
Bývalo to tak. Pretože som sa však usadil v Londýne, už si ich kupujem tu. Áno, mával som zvyk, že zakaždým, keď som bol v Tokiu, kúpil som si tam niekoľko taktoviek. V Japonsku som býval dvakrát-trikrát za rok, lenže teraz už ďaleko menej, preto som prešiel na dostupnejšie zdroje.
Takže v zákulisí, keď som si vzal vašu taktovku zo zvedavosti do ruky, som si mylne myslel, že viem, odkiaľ pochádza…
Všimli ste si na taktovke srdiečko? Nie? Možno tam ešte nebolo. Každopádne je to ružové srdiečko na navliekacej korálke, ktoré mi dala dcéra a ja si ho na taktovku navliekam pre šťastie. Iba na samotné predstavenie ho dávam dole, aby to nikoho nerušilo. Inak som ale zistil, že vyhotovenie taktovky je viac-menej nepodstatné, a tak je vlastne úplne jedno, kde si ju kúpite.
Poďme teda k podstatnejšej veci, priamo k Veci Makropulos. Predstavenie, po ktorom sa teraz stretávame, je prvou reprízou po premiére – ako ste s jeho vyhotovením spokojný?
Som spokojný, ale ešte viac som si užil premiéru. Mám premiéry rád, majú v sebe úžasnú atmosféru. Ani pred nimi necítim stres, skôr akési rozochvenie. Celý deň sa točí okolo premiéry, je ňou veľmi ovplyvnený. Nie že by som bol v nejakom tranze alebo niekde mimo, ten deň je skrátka veľmi vzácny, sviatočný.
Vec Makropulos ako podstatná vec? V istom ohľade tá najpodstatnejšia, pretože ide o veľkolepú, mrazivú a umelecky rozmachnutú úvahu nad nesmrteľnosťou.
Z londýnskeho javiska sa táto úvaha rinula pochopiteľne v češtine, pretože operu zložil Leoš Janáček na motívy novely Karla Čapka; s materčinou autora, ktorá je rodným jazykom aj čerstvého hudobného riaditeľa, zápasili zahraniční speváci (s jedinou výnimkou Daniela Matouška v role Janka) veľmi zdarne.
Ešte zdarnejšie sa Jakub Hrůša vysporiadal so zložitou partitúrou diela, na ktoré sedí jeho charakteristika: „Janáček je veľmi komplexný skladateľ a vo Veci Makropulos je vôbec najkomplexnejší.“ Ako sa teda Hrůša vyhotovenia Janáčkovho nekompromisného umenia na jednej z najslávnejších svetových scén zhostil?
„Absolútnym vrcholom predstavenia je výkon Jakuba Hrůšu a orchestra, ktorí si vychutnávajú Janáčkovu úchvatnú partitúru s jej rytmami, opakujúcimi sa motívmi a žiarivými dychovými fanfárami. Na Makropulos sme čakali dlho, ale stálo to za to!“ napísal recenzent denníka The Times.
„Hrůša odhaľuje hlboké kontrasty a žiarivé farby Janáčkovej partitúry, predvedenej v neprerušenom 90-minútovom toku,“ pridal sa k veľkej chvále aj jeho kolega z The Guardian.
„Hudobná úroveň bola mimoriadne vysoká – Jakub Hrůša inšpiroval orchester k jeho najlepšiemu výkonu a umožnil, aby každý takt znel absolútne presvedčivo,“ pripojil sa k stavbe pyramídy chvály aj hodnotiteľ z The Stage.
Pyramídu zavŕšil server Bachtrack: „Hudobné vyhotovenie bolo ohromujúce. Ak mal niekto pochybnosti o voľbe Jakuba Hrůšu do funkcie hudobného riaditeľa Kráľovskej opery, dvojica vrcholných inscenácií Tosca a Vec Makropulos ho musela hneď na začiatku sezóny úplne umlčať.“
Ako keby sa odborná kritika predbiehala v tom, kto vystrúha lepšiu poklonu. Pritom vyhotovenie opery môže pre niekoho vyznieť kontroverzne až provokatívne – za Čapka a Janáčka neexistovali četovacie platformy a online zoznamky, ktorými hrdinovia londýnskej inscenácie komunikujú, čím je posúvaný dej, rovnako ako je posúvaný explicitnými erotickými scénami.
Veď aj na premiére jeden z nespokojencov bučal, aby vyjadril rozhorčenie práve z režisérskeho poňatia; po hudobnej stránke nemal ani on námietky, zrejme nikto ich nemohol mať.
