Dubaj opúšťame vo vychladenom taxíku. Mierime do približne hodinu vzdialeného Rás al-Chajmá, ktoré je „cool sestrou“ emirátov, ako nám stihne oznámiť naša sprievodkyňa.
Aké prívlastky majú ďalšie emiráty, napadá mi, a dostávam odpoveď, že Abú Zabí ako hlavný emirát je tá zodpovedná a najstaršia zo sestier, kým Dubaj je zase párty sestra. Zvyšné štyri emiráty zatiaľ svoje prívlastky nemajú, sú v tieni týchto troch. Ktovie dokedy. Spojené arabské emiráty (SAE) sa začínajú pomaly, ale isto otvárať svetu a chcú ukázať, že nie sú iba Dubaj, ropa a piesok.
Dôkazom toho je aj naša cieľová destinácia na najbližších päť dní – Rás al-Chajmá (RAK), najsevernejší emirát, ktorý susedí s Ománom. Program nabitý aktivitami sľubuje zažiť všetko „naj“: najdlhšiu zipline na svete, najdlhšiu bobovú dráhu v Spojených arabských emirátoch, obed v najvyššie položenej reštaurácii v SAE… To všetko v najbenevolentnejšom emiráte spomedzi všetkých.
Najprv je však potrebné prekonať teplotný šok, na konci októbra sa ortuť na teplomere šplhá k 36 stupňom, vlhkosť dosahuje cez 60 percent a zmeny medzi vonkajšou saunou a klimatizáciou miestami až vymrazenými priestormi dávajú zabrať.
Prvý kontakt s arabským svetom, či jeho chutným fragmentom, nás čaká na hotelovej izbe. Čerstvé datle, ktoré len zďaleka pripomínajú tie u nás kupované (na plastovej tácke scvrknuté od hanby z prekonanej cesty na pulty predajní). Tieto sú sladké, mäsité, no zároveň lahodne sa rozplývajúce na jazyku a v kombinácii s náplňou v podobe pistácií, makadámiových orechov či čokolády sú opojnou energetickou vzpruhou.
Bob, Jack a Jafar
Trojica tiav Bob, Jack a Jafar nás počas prvého dňa nesie na svojich chrbtoch vyšliapanými cestičkami v prírodnej rezervácii Al Wadi. Mohamed, ktorý ťavy vedie, nám rozpráva o terakotovej púšti, ktorú si okrem tiav, koní a oryxov (púštnych antilop) podmanili postupne ľudia aj veľký hotelový reťazec. So zatiaľ úspešným pokusom o udržateľnosť a v súlade s divokou prírodou tu umne zasadil ubytovacie zariadenia v podobe viladomov, ktoré navonok svojou architektúrou nerušia okolitý reliéf a bez strachu sa pred nimi pasú aj mladé oryxy.
Čo sa však skrýva za dverami jednotlivých viladomov, je ako z príbehu o Aladinovi a lampe – o čokoľvek džina požiadal, to vo vile mal. Jedna noc v tých najlepších stojí štyritisíc eur. Po prechádzke na hojdajúcich sa chrbtoch pôvodných obyvateľov púšte sa presúvame okolo rozostavaného pódia festivalu Seven Wonders, na ktorom má o pár dní prvýkrát v Rás al-Chajmá vystúpiť svetoznámy DJ Armin Van Buuren. Nasleduje divoká jazda na džípoch, ktorá naženie späť do žíl potrebný adrenalín a podobne ako sladké datle nás preberie, aby sme boli pripravení na skoro až gýčový západ slnka nad dunami.
Mesto duchov a perlové kráľovstvo
Návšteva skanzenu, miesta, ktoré je dočasne zapísané do zoznamu UNESCO, nás čaká na druhý deň. Dedina Al Jazeera Al Hamra (v preklade Červený ostrov), alebo to, čo po nej zostalo a podarilo sa zachrániť pre ďalšie generácie, je posledným mementom čias, keď perly zohrávali kľúčovú úlohu v živote miestnych ľudí. Nič podobné v Perzskom zálive nenájdete, ropný biznis dostal prednosť.
RAKTDA
A tak nás v nemeniacej sa horúčave sprevádza pomedzi malé jednoduché domy, ale aj veľké dvorové rezidencie, náš sprievodca Nawfal. Sám je nesvoj, nie z tepla, ale z odevu, ktorý má na sebe. Tradičnú kanduru vymenil za tričko a rifle (popoludní je na pláne ešte výstup na pevnosť Dhayah – vraj mu v tomto oblečení bude lepšie), na očiach má slnečné okuliare a popravde vyzerá viac ako maskovaný agent než turistický sprievodca. Ukazuje nám toto mesto duchov, ktoré kedysi prekypovalo životom – je tu miestny souq (trh), ale aj mešita a strážna veža. Budovy postavené tradičným spôsobom s použitím miestnych materiálov, ako sú koralové bloky a skamenené plážové skaly, poskytujú aspoň nejaký tieň a chládok.
V časoch, keď tieto miesta obývali členovia kmeňa Zaab, im na osvieženie slúžili lapače vetra a barjeel, pasívny vetrací a chladiaci systém. Dedina mala až päťsto domov a rozprestierala sa na dvoch častiach prílivového ostrova. Kmeň mal flotilu lodí, rovnaký počet oviec ako domov a stopäťdesiat kusov dobytka. Jeho príbeh sa skončil v 20. rokoch 20. storočia, keď skrachoval obchod s perlami. V rokoch 1968 až 1971 sa po objavení ropy obyvatelia dediny vysťahovali, a tak je tu prázdno a na zopár robotníkov pusto.
Nawfal zaregistruje obrúčku na mojom prstenníku a pýta sa ma na rodinu. Ja sa pýtam zase na jeho strieborný prsteň s čiernym okom. Všimla som si, že podobný má aj náš šofér Sami. Ide o bežné doplnky mužov, len oni môžu mať strieborné šperky, ženám patria tie zo zlata. O jeho rodinnom stave sa nedozviem nič. Presúvame sa do Národného múzea RAK.
RAKTDA
Na privítanie sedíme v miestnosti, kde aj šejk bežne prijímal návštevy a mal recepcie, popíjame arabský čaj a kávu, zajedáme datle. Pripojí sa k nám sprievodkyňa Aaesha a v zrýchlenom tempe pozorujeme artefakty z denného života miestnych obyvateľov. Ozve sa zvuk azán – zvolávanie na obednú modlitbu. Pýtam sa sprievodkyne, či sa nemusí ísť modliť. Áno, keď skončíme prehliadku, utiahne sa do modlitebne (ženy majú vlastnú, muži tiež) a vykoná rituálne recitovanie, modlitba trvá tri až štyri minúty. Program nepustí a my smerujeme na farmu, kde sa pestujú perly.
Suwaidi Pearl Farm založil Abdulla Al Suwaidi na počesť svojho nebohého starého otca Mohameda, lovca perál. Keď ho ako malý pozoroval, miznúc pod hladinou mora na niekoľko minút a vynárajúc sa späť s malými, okrúhlymi pokladmi, považoval ho za napoly človeka, napoly rybu. História lovenia perál pritom v Rás al-Chajmá siaha ďaleko do histórie za aktívny vek Abdullovho starého otca. Perlový priemysel prekvital najmä v 12. storočí a vďaka nemu patril RAK k najrušnejším obchodným prístavom doby. Dodnes sa mu preto hovorí aj Perla emirátov.
Po asi polhodinovej plavbe z Al Rams, najsevernejšej časti emirátu, na lodi, v akej sa lovci vydávali za perlami, posilnení opäť kávou a datľami, sedíme na kobercoch, ktoré pokrývajú palubu plávajúcej farmy na vode. Je tu Shameel, ktorý nám zanietene opisuje dejiny perlolovu, podáva archaický štipec na nos z korytnačieho panciera, otvára obchodnícku škatuľu plnú náradia na lov a ukazuje, ako sa dnes moderným spôsobom perly pestujú v ustriciach.
Nakoniec pred nás na červenú zamatovú podložku vyloží rôzne druhy drobného morského pokladu, perly prírodné aj tie vypestované. Tie najjednoduchšie aj tie elegantne navlečené na šnúrke určenej pre kráľovskú rodinu. Tiché obdivné pohľady aj hlasné „wau“ dopĺňajú informácie o vodných drahokamoch. Ich hodnota stále stúpa, cennejšie sú tie prírodné a sú ideálnou investíciou do budúcna. Pred nami zrazu ležia perly v hodnote viac ako štyri milióny dirhamov (asi pol milióna eur). Doznievajú v nás slová o tejto takmer zaniknutej tradícii a kývanie pontónu nás po výdatnom obede pomaly uspáva. Pokoj farmy, ktorá sa nachádza na úpätí pohoria Jebel Jais, v plytkej mangrovovej zátoke, umocňuje pozorovanie plameniakov v diaľke.
Náš deň sa nekončí a my sa zase presúvame za Nawfalom. V novej košeli a s veľkým čiernym dáždnikom nás čaká pred výstupom na 239 schodov, ktoré vedú k pevnosti Dhayan. Zásobení vodou sa vydávame na vrchol 70-metrového kopca, z ktorého je výhľad na okolité háje datľových paliem, more aj do Ománu.
Ide o jedinú zostávajúcu pevnosť na kopci v Spojených arabských emirátoch, datuje sa až do čias doby bronzovej. Dvojvrcholovú zlatú pevnosť z nepálených tehál postavili v 19. storočí a obnovili koncom 90. rokov 20. storočia. V dejinách zohrala významnú úlohu pri bitke v roku 1819 medzi britskými jednotkami a miestnymi kmeňmi Qawasim. Nawfal túto dejinnú udalosť doplní legendou o tom, ako sa Briti priplavili po mori a keď zbadali, ako ďaleko a vysoko je pevnosť, otočili sa späť a rozhodli sa doviezť väčšie delá. Teplo je už naozaj neznesiteľné, a tak sme ochotní mu túto príhodu veriť. Rovnako by sme mu v tej chvíli pokojne uverili, že sa volá Jožo.
