Lekár Boris Bajer sa do povedomia verejnosti dostal ako lekár, ktorý dlhodobo šíri osvetu o zdraví na sociálnych sieťach, ale aj ako autor úspešných kníh o výžive, životnom štýle a praktickom prístupe k zdraviu. V čase, keď sa čoraz viac ľudí snaží žiť vedomejšie, no zároveň sa pohybujeme v ére extrémneho informačného pretlaku.
Z dlhovekosti sa dnes nestal len prirodzený cieľ zdravého života, ale aj silný marketingový nástroj. Sociálne siete zaplavili bombastické sľuby, revolučné metódy a drahé doplnky výživy, ktoré často stoja viac na príbehu než na dátach. Zdravie sa premenilo na biznis, v ktorom sa ľahko stráca orientácia.
Boris Bajer dlhovekosť nevysvetľuje ako skratku ani ako produkt. Hovorí o nej ako o skladačke malých, no konzistentných krokov od pohybu a stravy cez spánok a prácu so stresom až po prevenciu a včasnú diagnostiku. Pripomína, že moderná medicína dnes nie je len o záchrane života v kritickej chvíli, ale čoraz viac o schopnosti rozpoznať riziká skôr, než sa zmenia na problém.
Robo Homola
Čím lepšie dokážeme porozumieť vlastnému telu a dátam, tým presnejšie vieme nastaviť životný štýl, ktorý nepodporuje len dĺžku života, ale aj jeho kvalitu. Pretože skutočná dlhovekosť nie je o tom, koľko rokov prežijeme, ale v akom stave ich budeme žiť. Ako sám hovorí: „Kvalitný život vo vyššom veku sa nebuduje v starobe, ale v tridsiatke a štyridsiatke.“
To je výborná otázka. Keď sa pozriete na spomínané Modré zóny, zistíte, že ich spoločným menovateľom nie je len kvalitná strava, ale najmä to, že ľudia nežijú v permanentnom strese a v zrýchlenom rytme moderných civilizácií. Dlhý život nie je len o strave. Zároveň však vieme, že dnešný spôsob fungovania ako spoločnosť plošne nezmeníme, preto sú kľúčové spôsoby, ako znižovať vplyvy rýchleho života. Pikoškou je, že časom zrejme aj tieto zóny dlhovekosti prestanú existovať a ich štatistiky pozoruhodného zdravia a veku dožitia zaniknú takzvanou westernalizáciou, a to najmä budovaním sietí rýchlych občerstvení, sedavým spôsobom života a spomínaným stresovaním. Už teraz sa to deje.
Partnerom výberu Top 75 osobností medicíny ja Avicenna Concierge.
Nie je naše telo vlastne v nepretržitom režime poplachu?
Presne tak. Z pohľadu evolúcie našich génov a vývoja mozgu to nie je tak dávno, čo človek žil v jaskyni a bol súčasťou kmeňa. V bezpečí skupiny sa cítil relatívne chránený. Pracovalo sa fyzicky, nie nepretržite mozgom. Keď sa išlo loviť alebo migrovať, nebezpečenstvo bolo všade.
Fyzicky dnes žijeme v bezpečí, ale mentálne často v ohrození. To je paradox našej doby. Máme pocit, že musíme byť stále dostupní, na čo mozog nie je evolučne pripravený. Nemá ešte vybudované „vypínače“, ktoré by zabránili spusteniu stresovej kaskády. Príde mail, správa, zásadná informácia a telo reaguje rovnako ako kedysi pri fyzickom ohrození: stres, zrýchlený pulz, vyplavenie cukru do krvi.
Nemáme dnes často stres z vecí, ktoré sa len potenciálne môžu stať, kým kedysi hrozby prichádzali priamo a fyzicky?
Ako druh sme sa dostali na vrchol potravinového reťazca práve tým, že sme sa naučili neustále analyzovať nebezpečenstvo. Mozog je na to nastavený. Neustále vyhodnocuje, čo sa môže pokaziť a ako sa tomu vyhnúť. Negatívne skúsenosti si pamätá, aby nabudúce minimalizoval riziko. Nie je nastavený na pocit bezpečia, preto, aj keď sme objektívne v bezpečí, stále premýšľame, či sa niečo pokazí. To by lepšie vedeli vysvetliť neurobiológovia, ale mozog jednoducho nie je nastavený na pohodu.
Stretávate sa v praxi s pacientmi, ktorí sú chronicky nervovo preťažení a ktorým sa stres už prejavuje aj na tele?
S tým sa dnes stretávajú všetci a presahuje to do prakticky každej súčasti zdravia. Potvrdil mi to každý lekár u nás na poliklinike, s ktorým som sa o tejto téme bavil, keď sme písali knihu Moderné zdravie s psychologičkou Denisou Debreckou. Vzťah medzi telom a mysľou a vplyv emócií na choroby má dnes jasné a nespochybniteľné dôkazy. Nie je to ezoterika.
Kedysi človek zažil stres krátkodobo, keď šiel uloviť mamuta alebo bizóna. Potom ho vystriedal pokojný režim (rest and digest), v ktorom oddychoval a v pokoji trávil svoje jedlo. Dnes sme aj pri jedle v strehu, v akútnom režime bojuj alebo uteč (fight or flight). Máme dôkazy o prepojení nervového a imunitného systému, dokonca aj o súvislostiach s rizikom rôznych druhov rakovín. Ide o celotelový proces.
Nie je pre ľudí pokrok v medicíne trošku aj falošným alibizmom, že sa o seba môžu začať starať až neskôr?
Tu je kameň úrazu. Preventívna medicína, životospráva, výživa, pohyb a spánok by mali predchádzať akútnej medicíne. Tú máme výbornú, aj na Slovensku. Lenže k pacientovi sa lekár najčastejšie dostane až vtedy, keď je už neskoro a niečo sa udeje.
Keď niekto prekoná infarkt, srdce sa nikdy úplne nezregeneruje a zostane poškodená časť svalu. Preto musíme zasahovať oveľa skôr, identifikovať rizikových ľudí a zabrániť tomu, aby sa do takého stavu vôbec dostali.
