Novinár Arpád Soltész opustil po parlamentných voľbách Slovensko a nový domov našiel v českej metropole.
Ísť na rozhovor za slovenským novinárom a spisovateľom do Prahy je zvláštne. Arpád Soltész si toto mesto vybral za svoj nový domov. Zo Slovenska odišiel hneď po parlamentných voľbách v roku 2023. Pre Forbes prvýkrát prehovoril o tom, čo ho definitívne presvedčilo, že je čas zmeniť miesto bydliska. A nie je to ľahké čítanie.
Aj napriek tomu, že hovorí o veciach, ktoré sa ťažko počúvajú, je rozhovor s ním príjemná skúsenosť. Pri jeho názoroch na súčasnú situáciu a to, kam smeruje Slovensko, sa vo vás prebúdza vnútorný optimista a v kútiku duše dúfate, že nebude mať pravdu. Opak si ani nechcete predstaviť.
Napriek nálepke večného pesimistu to však nebol iba rozhovor o katastrofických víziách. Napríklad pri budúcnosti žurnalistiky má jasnú predstavu, akým smerom by sa mala uberať. A plánuje aj písať ďalšie knihy o iných témach ako doteraz. Hoci, aj v tých časom opustí Slovensko…
Chýba vám Bratislava?
Nie. Chýbajú mi niektorí ľudia z Bratislavy, ale Bratislava ako taká nie. Keď vymeníte Bratislavu za Prahu, o nič neprídete.
A Slovensko ako krajina, kde ste sa narodili?
Nikdy som nemal sentimenty ku geografickému územiu, kde som vypadol z pôrodných kanálov svojej matky. Doma som tam, kde sú ľudia, medzi ktorými sa cítim dobre.
Zbohom Slovensko
Príbeh o tom, prečo ste odišli zo Slovenska, je známy. Ale čo bol ten hlavný impulz?
Ten príbeh vlastne nie je až taký známy. Rozpráva ho kdekto, okrem mňa. Takéto rozhodnutie nikdy nemá iba jednu príčinu. Je to oveľa komplexnejšie. Nerozhodoval som o tom sám. Definitívne rozhodovala moja partnerka. Pre ňu bola hlavná motivácia to, že sme nemohli žiť normálnym spôsobom života. Ako rodina sme spolu nemohli chodiť von. Tajil som, že mám dieťa.
Chodilo mi veľa vyhrážok násilím a smrťou. Nenávistné e-maily neriešim, beriem ich ako pozitívnu spätnú väzbu. Vždy si predstavím, ako by som sa cítil, keby ma ľudia, ktorí píšu tieto znôšky vulgárností a sadistických homoerotických fantázií, pochválili. Naozaj zle.
Kým je tých vyhrážok desať alebo sto, tak na to kašlete, ale keď sa to blíži k vyšším číslam, tak si poviete, že už sa môže nájsť jeden šialenec, ktorý sa naozaj niečoho dopustí. Nechcel som ohrozovať svoju rodinu. Ja osobne som pravidelne zažíval na ulici verbálne útoky. Preto som si povedal, že keď pôjdem von, tak iba sám.
Čo sa potom stalo?
Bolo to prvého krásneho jarného dňa pred dvoma rokmi, môj syn ešte nemal dva roky. Bola nedeľa a videl som na svojej žene, že ju štve, že s nimi nechcem ísť von. Tak som v slabej chvíľke podľahol. Povedal som si, že bývame v centre, prejdeme sa len od Sky Parku na Hviezdoslavovo námestie, kde synovi kúpime zmrzlinu a vrátime sa domov. Veď sú tam len turisti, nič sa nestane. Bolo mi do plaču, keď som videl, ako nadšene reaguje môj syn na to, že tatík s nimi ide von. Uvedomil som si, čo mu týmto robím. Neboli sme ešte ani dvesto metrov od domu, keď nejaký človek začal pľuť a hlasno nadávať v situácii, keď som svojho syna viedol za ruku.
To je desivé. Ako ste reagovali?
