Už ste si niekedy položili otázku, prečo sú severoeurópske národy tými najšťastnejšími na svete, hoci je v ich krajinách taká zima? Týmto textom sme sa pokúsili rozlúštiť, prečo je to v skutočnosti tak.
Človek by intuitívne očakával, že najspokojnejší budú ľudia tam, kde je teplo, svieti slnko a ľudia môžu aktívne niečo robiť. Ponúka sa Španielsko, Portugalsko, pokojne Brazília. A hoci tieto štáty nenájdeme na úplnom dne, z hľadiska indexu šťastia nie sú ani v prvej tridsiatke.
Niekto by si mohol myslieť, že pôjde o Spojené štáty. A prečo aj nie? Predovšetkým preto, že ide, a zároveň ešte nejaký čas pôjde, o najväčšiu ekonomiku na svete. Takzvaný americký sen sa v indexe šťastia nachádza až na 24. mieste – celé štyri priečky pod Českou republikou! Zdá sa, že americký sen zlyhal.
Čo však vlastne znamená byť šťastný? Najjednoduchšie by sa to dalo prirovnať k tomu, ako blízko je náš život k tomu najlepšiemu možnému. A na túto v zásade jednoduchú otázku nepozná odpoveď nik lepšie než krajiny zo severu Európy.
Fínsko, Dánsko, Švédsko, Nórsko a nezabúdajme na Island. Päť štátov, ktoré nespája len poloha alebo podobné vlajky, ale aj rýdzi pohľad na svet. V indexe šťastia v podstate hrajú vlastnú ligu. Prvé štyri miesta patria im, pričom Nórsko zaostáva len zdanlivo – je „až“ siedme.
Najlepšie sú na tom Fíni. Krajina „tisícov jazier a miliónov sáun“ už po ôsmy raz po sebe dominuje indexu najšťastnejších štátov. Čím je to teda spôsobené?
Všetky krajiny severu Európy majú vysokú úroveň prosperity, sociálneho zabezpečenia, vzdelania, dožitia v zdraví či slobody robiť vlastné rozhodnutia.
Severská teória všetkého
Z hľadiska bohatstva ani jeden z týchto štátov nemá hlboko do vrecka. Fíni sú na tom, čo sa týka HDP na obyvateľa, najhoršie, napriek tomu sú 20 na svete. Tajomstvo šťastia severských národov sa však neskrýva len v ekonomike.
Fínsko a všetky nordické štáty asi najlepšie charakterizuje koncept, ktorý opísala vo svojej knihe fínska novinárka Anu Partanen a nesie názov The Nordic Theory of Everything (Severská teória všetkého).
Severské šťastie je hlboko zakorenené v myšlienke oslobodiť jednotlivca, ako najviac je to možné – chudobných od charity, manželky od manželov, deti od dospelých a naopak, a tak ďalej. V tom sa podľa Partanen skrýva sloboda. Práve vtedy môžu byť vzťahy formované autenticky, nie okolitými vnemami – ako tým, koľko daný človek zarába, alebo ako vyzerá.
Ak ľudí oslobodíme od ostatných – akýchsi finančných pút – umožníme im byť nezávislými. Navyše tým podporíme myšlienku, že sa o seba budú môcť viac starať, viac si seba vážiť, alebo do seba investovať.
„A presne to v demokratických štátoch chceme,“ hovorí Partanen. Severské štáty tak prakticky vykresľujú moderné poňatie ideálnej rodiny, ktorá je zložená z dospelých, ktorí na sebe nie sú finančne závislí.
A to je rozdiel medzi severským a americkým individualizmom. Zatiaľ čo v Spojených štátoch sú mladí vedení za ručičku pomaly až k oltáru, v severských štátoch sú k sebestačnosti vedené už deti – rodičia ich nechávajú otužovať sa životom. Vedia, že každý si touto cestou musí prejsť sám, každý musí urobiť tú chybu a naraziť do tej steny.
Spokojnosť a radosť
Najprv je potrebné si definovať, aký je rozdiel medzi týmito pojmami. Radosť je intenzívny pôžitok, zahlcujúci pocit šťastia, často reakcia na konkrétnu situáciu, keď človek dosiahne nejaký cieľ alebo niečo špecifické prežije.
Je to silný, no krátkodobý pocit. Spokojnosť je naopak hlbší, stabilnejší stav pokoja a vyrovnanosti. Je to stav, keď človek nehľadá zmenu.
Nordické štáty sú spokojné. Hovorí sa, že majú zvládnuté umenie každodenného života. V Dánsku je populárny koncept „Hygge“, čo je v podstate zručnosť, pri ktorej si človek dokáže vytvoriť podmienky na to, aby si užil jednoduchý okamih – zapáli si sviečku, pustí si príjemnú hudbu alebo si vezme do ruky knihu.
Cieľom je preklopiť jednoduchý okamih na výnimočnú okolnosť, premeniť každodennosť na Vianoce. Možno aj preto patria severské štáty medzi najväčších konzumentov kávy na svete.
Ľudia tam poznajú zmysel svojho života, majú cieľ, za ktorým si idú, no dokážu vidieť radosť aj v živote mimo práce, ako si čoskoro ukážeme. Keď sa však miestnych obyvateľov spýtate, ako to robia, sami to nevedia a len pokrčia plecami.
Začína sa to pri politike
Spoločným menovateľom všetkých severských štátov sú vysoké dane. Ich nadštandardné mzdy znižujú nadštandardne vysoké dane, no čo za ne majú?
Bezplatné vzdelanie, zdravotníctvo fungujúce na základe takzvaného Beveridgeovho modelu (systém založený na financovaní zdravotnej starostlivosti z daní, ktorý zaručuje všeobecnú dostupnosť a rovný prístup k zdravotným službám pre všetkých občanov bez ohľadu na ich príjem – pozn. red.), jedna z najvyšších materských dávok a celkovo výborné sociálne zabezpečenie. Miestne vlády svojim občanom zabezpečujú všetky základné ľudské potreby.
Úspech severských národov spočíva aj v rovnosti príležitostí pre všetkých. Cieľom je nikoho nediskriminovať a snažiť sa mu poskytnúť čo najpriaznivejšiu štartovaciu čiaru.
Fíni odvádzajú v Európe ôsme najvyššie dane. Z príjmov fyzických osôb ide do štátnej kasy viac než 51 percent. Pre porovnanie, Česi neodvádzajú ani polovicu toho, čo Fíni.
Keď sa pozrieme do sveta biznisu, zistíme, že Fíni, rovnako ako ostatné severské štáty, vynikajú vo svete aj ochotou riskovať. Startupy ako Oura, Supercell, MySQL, Wolt alebo Rovio, ktoré vytvorilo mobilný videoherný trhák Angry Birds, sú celosvetovo známe.
Väčšia túžba riskovať
Fínsku sa darí aj v neziskovom sektore, čo zodpovedá vysokej miere politickej angažovanosti miestnych obyvateľov. Fíni sú piata najaktívnejšia občianska spoločnosť na svete a majú tiež vysokú mieru sociálnej mobility – schopnosť ľudí zvyšovať svoj životný štandard.
Severské krajiny majú v zásobníku firmy s globálnym presahom, patria k najinovatívnejším na svete, ľudia tam spravidla výborne ovládajú angličtinu a navyše sú k tomu vedení už od základnej školy. Vzdelanie je základným stavebným kameňom, na ktorom si tieto štáty zakladajú.
Keď nahliadneme na severský vzdelávací systém, zistíme, že je založený na jednoduchosti. Rovnako ako všetko ostatné. Povinná školská dochádzka sa začína až od siedmich rokov. Nie preto, že by ju deti nezvládli skôr. Ale preto, aby k učeniu dozreli a samy po ňom zatúžili.
Fínski rodičia neriešia, ako by mohli dať svojmu potomkovi náskok pred ostatnými. Nezaujíma ich, či ich dieťa vie počítať skôr, než pôjde do školy. Namiesto toho ich nechávajú riešiť si problémy po vlastnej osi, nechávajú ich byť slobodnými bytosťami. Takto veria, že im dajú náskok.
Prvé ročníky nepoznajú známky, ale postupné prispôsobovanie sa. Hodnotenie je do vyšších tried len slovné, čo posilňuje nebojácnosť. Deti sa vďaka tomuto modelu neboja chýb, a práve to je podľa Severanov základom skutočného učenia.
V rámci projektu PISA, čo sú testy porovnávajúce 15-ročných v rôznych disciplínach, ako je čítanie, matematika a vedy, sa Fíni dlhodobo umiestňujú na popredných priečkach.
Hoci im pri posledných meraniach výsledky klesli, rovnako ako celosvetovému priemeru, stále sú v Európe veľmi vysoko. Najviac im idú vedné odbory, v ktorých sa celosvetovo držia na deviatom mieste a v Európe ich prekonáva len susedné Estónsko.
U Fínov nenájdete veľké rozdiely. Rozdiel medzi tými najlepšími a najhoršími je veľmi malý. A čo viac: fínski žiaci dostávajú málo domácich úloh, ich školské dni sú krátke, prestávky dlhé a väčšina z nich chodí do školy do susedných obcí.
Bez súkromných škôl
Súkromné školy tam takmer nenájdete. Na vzdelanie sa vo Fínsku hľadí ako na niečo, čo prichádza automaticky. Sústredia sa na to, aby umožnili študovať každému bez rozdielov. Vzdelanie sa tam považuje za základné ľudské právo.
Čo sa týka skúšania, testy sú skôr výnimkou. Oveľa častejšie sú písomky, ktoré obsahujú otvorené úlohy. Čas v škole sa využíva efektívne a práca v škole je dôležitá. Rušenie vyučovania kvôli tomu, že napadlo priveľa snehu, nastáva len zriedkavo.
Učiteľská profesia má vo Fínsku výsostné postavenie. Učitelia tam podstupujú náročný výcvik a proces neustáleho vzdelávania sa.
Systém im na oplátku zabezpečuje vysokú mieru autonómie – keď si vyberajú materiály a učia podľa svojej intuície – a nadpriemerné finančné ohodnotenie, ktoré sa evidentne Fínom dlhodobo vypláca. Dáta ukazujú, že čím viac je štát schopný investovať do vzdelania, tým sa javí byť lepší.
Ľudia majú k učiteľom úctu, pretože vedia, že by to nemohol robiť každý. Učiteľstvo nie je talent, s ktorým sa človek narodí, ako si to myslia Američania, ale zručnosť, ktorú si človek osvojuje.
Ak sa niečo zanedbáva, je to rozvoj sociálnych zručností. Fíni sú veľmi kooperatívni, zároveň však ide o veľmi tiché a plaché individuality – patria medzi najintrovertnejšie národy na Zemi.
Problémom môže byť aj homogenita. Všetci sú si tam veľmi podobní, každý má podobnú mentalitu. Z hľadiska náboženstva sú dve tretiny populácie luteránski kresťania.
Financie a rovnováha
Hovorí sa, že peniaze zohrávajú úlohu len do určitej miery. Keď si ich človek dokáže zabezpečiť na základné potreby, prestávajú byť dôležité. V severských štátoch nestretnete extrémne bohatých ani extrémne chudobných. Skôr uvidíte bohatých.
Čo sa týka európskeho porovnania podľa mesačného príjmu, severské krajiny sú na vrchole. Všetkých päť – okrem Fínska, ktoré je jedenáste – je v prvej desiatke.
Severania nežijú od výplaty k výplate, pravidelne si sporia a nemajú problém si aj niečo dopriať. Na obdiv to však nedávajú. O majetku sa v spoločnosti taktným spôsobom mlčí, akékoľvek chválenie sa peniazmi je pre Severanov spoločenské tabu.
Čo sa týka finančných návykov, tie sa v severských štátoch budujú od útleho detstva. Mladí opúšťajú rodiny skoro, pričom drvivá väčšina počas štúdia na vysokej škole dostáva štipendium. Mnohí z nich už paralelne pracujú.
Veľkú úlohu zohrávajú aj dovolenky, ktoré takisto predstavujú systémový benefit. Ak pracujete rok pre toho istého zamestnávateľa, máte nárok na štvortýždňovú dovolenku v lete a týždňovú dovolenku v zime. Všetci sa tam riadia osvedčeným pravidlom, že len kvalitne oddýchnutý človek môže byť v práci skutočne efektívny.
Bývalá fínska premiérka Sanna Marin dokonca navrhla štvordňový pracovný týždeň. Ten mal zlepšiť už aj tak dobrú rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. Návrh však napokon parlamentom neprešiel.
Ďalším pilierom, ktorý prispieva k severskému šťastiu, je bezpečnosť a vysoká medziľudská dôvera. Štúdia Save the Children označila severské krajiny za najbezpečnejšie pre matky. Rodičia nemajú problém poslať svoje deti do parku, matka nemá problém nechať kočík so spiaci batoľaťom pred obchodom, človek sa nemusí báť, keď niekde niečo zabudne.
Vzťah k práci
Severania nie sú známi tým, že by išlo o najpracovitejšie národy. Zatiaľ čo americká spoločnosť žije preto, aby mohla pracovať, vo Fínsku ľudia pracujú, aby mohli žiť.
Neznamená to však, že vo Fínsku práca nie je dôležitá. Startupy tam veria v kolaboratívny prístup, ktorý je postavený na pilieri autonómie.
„Keď sú naši zamestnanci v práci, chcú podávať výkony,“ povedal Lars Christian Lassen z Novo Nordisku. „Ľudí nehodnotíme podľa ich prítomnosti v kancelárii, ale podľa ich výsledkov,“ doplnil.
Americkú kultúru zhonu na severe Európy nehľadajte. „Keď vidím niekoho pracovať do neskorých hodín, poviem si, či ten človek náhodou nie je blázon,“ uvádza Partanen vo svojej knihe. Ľudia nerobia všetko na úkor práce, nepotrebujú za každú cenu predstihnúť ostatných.
Fíni vidia zmysel života aj inde. To im umožňuje uspieť tak v profesijnej, ako aj v životnej rovine. Majú čas na svoje aktivity bez toho, aby im kariéra začala pretekať pomedzi prsty – napríklad pri rozbiehaní vlastného biznisu.
Ich rovnováha medzi pracovným a súkromným životom nie je mýtus, ale skôr rýdzi pohľad na svet. Kým Američania namiesto riešenia príčin – ako sú traumy, stres, izolácia či nerovnosť – radšej predpisujú lieky, Fíni vďaka svojmu modelu nemajú problém s civilizačnými chorobami.
Ľudia v severských krajinách nemajú problém povedať „nie“. Prácu berú ako zmysluplnú činnosť, nie ako celú svoju identitu.
Za americkým snom do Fínska
Tajomstvo fínskeho prepletenia spočíva predovšetkým v rovnosti. Systém ľuďom urovnáva cestičku k dobrému životu bez toho, aby ich nútil do vyčerpávajúceho pracovného kolotoča. Nemusia tak tráviť život v neustálom šprinte za úspechom. Môžu si dovoliť jednoducho žiť.
Mohlo by sa zdať, že takýto opatrovateľský štát zabije motiváciu, iniciatívu a inovácie. Prečo by sa mal človek snažiť a byť kreatívny, keď mu vláda naservíruje všetky základné potreby priamo pod nos?
Ponúka sa však aj protiotázka: „Ako môže jednotlivec naplniť svoj potenciál, keď mu na to systém nevytvorí podmienky?“ Partanen argumentuje, že „ak štát nezabezpečí takzvané národné minimum civilizovaného života – teda vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a dôstojný príjem pre všetkých – zlyháva vo svojej základnej funkcii“.
„Nikdy som sa nehanbila za to, že som súčasťou systému, ktorý tak jasne vytvára rovnosť – a čo je najdôležitejšie, ktorý tak jasne umožňuje ľuďom uspieť na základe ich vlastných zásluh,“ uzatvára Partanen svoju knihu.
Ak sa teda chceme stať šťastnejšími, než sme, mali by sme skombinovať pozitívne myslenie s realitou – presne to, čo robia Fíni.
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorom je Štěpán Vícha.
