Ako to vyzerá, keď komunisti podporia to, čo im poradí trh? Vzniknú napríklad zapaľovače, ktoré sú trikrát lacnejšie, než zvládne vyrobiť ktokoľvek iný. Vďaka jednému čínskemu manželskému páru takmer každý plastový zapaľovač, ktorý ste kedy držali v ruke, pochádza z jediného mesta.
Nazýva sa Šao-tung a okrem – na čínske pomery mizivej – populácie jedného milióna ľudí je zvláštne tým, že tu sídli viac ako stovka firiem, ktoré vyrábajú všetky potrebné súčiastky v okruhu 20 kilometrov.
Vďaka tomu sa podarilo zraziť cenu výroby jedného zapaľovača na zhruba 3,3 eurocentu, pričom ich tamojšie firmy dokážu vyrobiť do 15 miliárd ročne. Hlavný západný konkurent a najväčší producent brandovaných zapaľovačov na svete, spoločnosť Bic, ich pri cene 14 centov za kus ročne vyrobí iba dve miliardy.
Strop: 12 centov
K zníženiu ceny ženie výrobcu aj viac ako dvadsaťročné neformálne pravidlo nepredávať zapaľovače za viac ako jeden čínsky jüan, čo je asi 12 centov.
Vďaka tomu sú nútení stále inovovať, čo sa prejavuje napríklad na snahách vylepšiť súčasný dizajn tak, aby sa pri prevoze zmestilo viac zapaľovačov do jedného kontajnera alebo sa znížilo množstvo potrebného plastu.
Podľa čínskych médií továrne napríklad nasadzujú 3D tlačiarne na rýchly vývoj prototypov alebo vymýšľajú systémy kontroly kvality, ktoré sa viac približujú k štandardom západných spoločností. Náklady znižuje aj to, že zatiaľ čo zapaľovače Bic prechádzajú 50 testami, v Číne si vystačia s 12 kontrolnými krokmi, za ktoré majú zodpovednosť stroje.
Ľudí je celkovo v procese stále menej a pracovníkov nahradili najmä vyškolení technici, ktorí na stroje dohliadajú. Z pôvodných zhruba 1,3 centu, ktoré stála ľudská práca na jednom kuse, dnes firmy platia okolo 0,15 centu. Do vývoja a inovácie robotov pritom spoločnosti investujú každý rok ďalšie milióny eur.
Zrejme najvýznamnejšia pre výrobu je však schopnosť rýchlej dodávky súčiastok. Telieska, pružinky, kryty z plastu či plechu, tesnenia – všetko z toho sa vyrába blízko niekoľkých hlavných výrobcov zapaľovačov. Po sčítaní toho všetkého tak na každom zapaľovači výrobca získa okolo 0,12 centu.
Krátka tradícia
Pozoruhodnejší je príbeh preto, že v meste nejde o dlhú tradíciu. Prvé jednorazové zapaľovače vznikali v 20. storočí prevažne v Európe, následne sa výroba presúvala do Spojených štátov, Japonska či Južnej Kórey.
Až na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia sa produkcia dostala do Číny, pričom v Šao-tungu sa prvá továreň objavila až v roku 1992. Vtedy ju tam odštartovali manželia Fu Caj-chua a Jao Chan-jün, ktorí sa pôvodne živili predajom látok a železiarskeho tovaru.
Potom, čo dostali tip na lukratívne podnikanie od známych, odcestovali do továrne v susednej provincii, kde im však nepovolili prehliadku. Kúpili preto desiatky zapaľovačov a odviezli si ich so sebou. Doma ich rozoberali a skladali opäť dokopy, aby zistili, čo je na ich výrobu potrebné.
Vtedy založili aj spoločnosť Shunfa Manufacturing Corp, ktorá dodávala zapaľovače napríklad do Indonézie. V reakcii na ich úspech sa rýchlo po meste objavili stovky malých rodinných montážnych dielní, ktoré sa ďalej rozrástli po tom, čo továrňam v iných oblastiach krajiny prudko stúpli náklady na nájom pôdy a mzdy robotníkov.
Trhovnícke mesto
Šao-tung má totiž jednu veľkú výhodu – nie je v ňom čo robiť. Vnútrozemské mesto leží v hornatom regióne, kde sa ťažko obhospodaruje pôda, čo viedlo miestnych obyvateľov k zameraniu sa na obchod a cesty po Číne. Tým sú dokonca natoľko povestní, že sa v krajine hovorí, že kde je trh, tam sú obyvatelia Šao-tungu.
S týmto rozmachom však prišlo aj narastajúce napätie v meste. Do roku 2002 sa objavilo toľko producentov zapaľovačov, že sa rozšírili obavy z možného poklesu kvality v snahe predávať za menej ako konkurencia.
Vláda preto podporila vznik Šao-tungskej asociácie priemyslu zapaľovačov, ktorá začala vydávať cenové odporúčania a zriadila centrálny register patentov. Tým sa po dlhom čase zamedzilo krádežiam duševného vlastníctva v meste.
V snahe získať si lepšiu pozíciu preto došlo v roku 2009 k masívnej konsolidácii, keď sa viac ako desiatka firiem spojila do jedinej obrovskej holdingovej štruktúry s názvom Hunan Dongyi Electric Co.
Táto megaspoločnosť dnes využíva plochu 210-tisíc štvorcových metrov, disponuje takmer stovkou automatizovaných liniek a je schopná produkovať až 13 miliónov zapaľovačov denne.
No v tom ju podporujú aj ostatné spoločnosti v meste a komunisti, ktorí na prevádzku a zdokonaľovanie poskytujú dotácie, podporujú vznik kľúčových podnikov, ale najmä dohliadajú a prísne regulujú, kto a kde smie podnikať.
Strana šéfuje
Strana priamo „vychovala“ na produkciu zapaľovačov aj mestá, ktoré sú síce významné, no menej úspešné. Tých je niekoľko, hlavným je však Cengong, kde miestna vláda skopírovala celý dodávateľský reťazec a investovala do výroby viac ako 20 komponentov.
Vďaka plánovanému prístupu získalo mesto počas dekády približne päťpercentný podiel na celosvetovom trhu a vyváža do stovky krajín. Aby dokázali tieto firmy konkurovať zavedeným lídrom, sú závislé na štátnych úľavách.
Podľa analýzy čínskeho webu TMTPost je tak situácia medzi mestami značne rozdielna – zatiaľ čo jedno musí prežívať vďaka stálym inováciám a brutálnej efektivite, druhé sa spolieha na politickú podporu.
V posledných rokoch navyše všetky centrá výroby zasahuje celkový pokles záujmu o zapaľovače. Menej ľudí fajčí, Európa brojí proti zbytočným plastom a India de facto zakázala dovoz lacných čínskych zapaľovačov.
Aj tomu sa však Číňania prispôsobujú – po novom sa zaujímajú aj o rastúce trhy v Afrike, výrobcovia masívne investujú do nabíjacích zapaľovačov, časť výroby smerujú aj na modely na vonkajšie použitie s prúdovým plameňom a vznikajú aj značkové firmy produkujúce luxusné zapaľovače.
Ak sa však opäť stane, že sa „putujúce odvetvie“ posunie o kus ďalej, aj na to sú súdruhovia pripravení – už dnes v Šao-tungu predávajú diely pre továrne vznikajúce v juhovýchodnej Ázii.
Autor článku je Filip Vokoun, Forbes.cz
