Šéfka Biomedicínskeho centra SAV patrí k najrešpektovanejším ženám v slovenskej vede. Do jej oblasti záujmu spadá molekulárna a bunková biológia, onkológia a virológia a je jednou z päťdesiatky zrelých žien, ktoré sa dostali do historicky prvého výberu žien 50 nad 50 slovenského Forbesu.
Dievča s nevhodným kádrovým profilom
Silvia Pastoreková pochádza z rodiny s „nevhodným kádrovým profilom“. Jej mama pracovala ako hlásateľka v banskobystrickom rozhlase v roku 1968, keď do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy, následne prišla o zamestnanie a pracovala v ilegálnom vysielači Kriváň. Aby sa Silvia Pastoreková za predošlého režimu vôbec mala šancu dostať na gymnázium, celá rodina sa presťahovala z Martina do Bratislavy.
Partnerom výberu 50 nad 50 je Lexus.
Ako dievča bola mimoriadne aktívna – hrala na klavíri, recitovala, účinkovala v detskom divadelnom súbore v Martine, chodila na matematické olympiády, bavili ju jazyky. Napokon pri výbere vysokej školy jej voľba padla na biológiu a dnes patrí k najvýznamnejším slovenským vedcom s vysokým Hirschovým indexom (meria vedecký vplyv podľa citovanosti publikácií, pozn. red.).
Ako vedkyňa dlhohobo pracuje na výskume mechanizmov, ktorými sa nádorové bunky prispôsobujú nedostatku kyslíka, a skúma možnosti ich využitia v diagnostike a liečbe rakoviny. Akademické tituly a spoločenské ocenenia, ktoré má na konte, by v tomto texte zabrali niekoľko riadkov.
Robo Homola
Pri rozhovore sa stretávame v čase, keď Silvia Pastoreková spracúva jednu z najbolestivejších udalostí života – stratu manžela, jej dlhoročného partnera v osobnom aj profesijnom živote. Je to téma, ktorá presakuje aj nasledujúcimi riadkami a nie je možné ju obísť. Aj po desiatkach rokov vo výskume je pre ňu veda stále príťažlivou, hoc sa čoraz častejšie stretáva s hlučným davom popieračov faktov.
Prečítate si aj o tom, ako sa snaží spracovať stratu celoživotného partnera a čo ju drží nad hladinou v čase, keď, ako sama hovorí, sa cíti vyčerpaná a v duši má dieru. Téma odchádzania zo sveta či vyrovnávania sa so stratou milovaného človeka sa skôr či neskôr dotkne každého. Čítajte preto prosím tento rozhovor s otvoreným srdcom.
Vyštudovali ste všeobecnú biológiu. Bola to od začiatku jasná voľba alebo ste uvažovali aj nad inými možnosťami, kam na vysokú školu?
Zvažovala som veľa možností, na strednej škole ma bavilo všetko. Hrala som na klavíri, recitovala, a kým sme bývali v Martine, hrala som v divadelnom súbore. Popritom som chodila na matematické olympiády, bavili ma jazyky a veľa som čítala. Nevedela som presne, ktorým smerom sa chcem vydať.
Prečo ste si napokon zvolili biológiu?
Počas štúdia na gymnáziu som mala šťastie na profesorku biológie, ktorá úžasným spôsobom dokázala človeka vtiahnuť do témy. Najmä v treťom či vo štvrtom ročníku, kde sme sa venovali biológii človeka. Bavila ma tak veľmi, že som si ju sama začala študovať. Rodičia zo mňa chceli mať lekárku, ale mňa viac zaujímalo, čo sa v tele deje ešte pred tým, kým choroba vznikne alebo ako sa postupne vyvíja. Veľmi som chcela porozumieť mechanizmom ľudských chorôb, čo ma motivovalo študovať všeobecnú biológiu. Dostať sa na vysokú školu pre mňa nebolo jednoduché, keďže som bola dieťa s takzvaným „kádrovým problémom“.
KTO JE SILVIA PASTOREKOVÁ
Generálna riaditeľka Biomedicínskeho centra Slovenskej akadémie vied (BMC SAV) Silvia Pastoreková patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenskej vedy s najvyšším Hirschovým indexom v oblasti onkológie (tzv. h-index je ukazovateľ, ktorý meria vedecký výkon a vplyv výskumníka, podľa počtu odborných článkov a ich kvality reflektovanej v počte citácií, pozn. red.). Na konte má mnohé vedecké aj spoločenské ocenenia, či už za vedeckú prácu, alebo za výsledky dosiahnuté v oblasti propagácie vedy. V roku 2020 jej prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová udelila Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, v roku 2022 sa stala laureátkou ocenenia Eset Science Award a v roku 2024 našou prvou zvolenou členkou prestížnej organizácie EMBO (Európska organizácia pre molekulárnu biológiu).
Do jej oblasti vedeckého záujmu spadá molekulárna a bunková biológia, onkológia a virológia. S nedávno zosnulým manželom Jaromírom Pastorekom a vtedajším mentorom, českým vedcom Janom Závadom, objavili bielkovinu, ktorá sa nachádza na povrchu nádorových buniek. Spoločne s vedeckým tímom vyvinuli protilátky, ktoré dokážu bielkovinu s názvom CA9 v tele identifikovať, a objasnili, akým spôsobom prispieva k progresii rakoviny. V prestížnom zahraničnom vedeckom časopise npj Vaccines nedávno vyšla publikácia vedcov a vedkýň z BMC SAV a Vedeckého parku Univerzity Komenského, ktorá sa venovala kvantitatívnej analýze zvyškovej DNA vo vybraných šaržiach mRNA vakcín proti COVID-19. V rámci svojej odbornej praxe absolvovala niekoľko študijných pobytov na univerzitách v USA, Belgicku, vo Fínsku či v Kanade.
V akom zmysle?
Moja mama pracovala ako hlásateľka v banskobystrickom rozhlase v šesťdesiatom ôsmom roku, keď do Československa vtrhli vojská Varšavskej zmluvy. Keď sa vrátila do Martina, pracovala v ilegálnom vysielači Kriváň a za svoj postoj a aktivity stratila prácu a vylúčili ju zo štúdia filozofie na vysokej škole. V tom období som mala nastúpiť na strednú školu, ale pre túto záležitosť ma na gymnázium v Martine neprijali. Preto sme sa ako rodina presťahovali do Bratislavy. Keď som končila gymnázium a podávala si prihlášku na vysokú školu, veľmi mi pomohol riaditeľ gymnázia, pán doktor Milan Antala (zakladateľ a prvý riaditeľ gymnázia Bilíkova v Bratislave), a moja triedna, pani profesorka Elena Zigová.
Ako vám pomohli?
Do materiálov, ktoré sa posielali na vysokú školu spolu s prihláškou, nenapísali, že mám spomínaný „kádrový problém“. Vzali na seba riziko a postavili sa za mňa, za čo som im dodnes vďačná. V prvom ročníku na vysokej škole sme mali prednášky s akademikom Dionýzom Blaškovičom, ktorý bol zakladateľom modernej československej virológie. Obľúbil si ma, veľa sme spolu diskutovali, odporúčal mi knihy, študijné materiály a prehovoril ma, aby som išla študovať virológiu.
Z virológie ste neskôr získali aj titul kandidáta vied. Tam to však nekončí – titul doktora vied ste získali za onkológiu, docentúru z mikrobiológie a profesorský titul za odbor molekulárna biológia. Svedčí to o tom, že vás cesta, na ktorú ste sa vydali, musela naozaj baviť.
Je to tak, nikdy som svoj výber neoľutovala. Moja práca ma do dnešných dní absolútne napĺňa a verím, že bude aj naďalej. Vedecká práca neustále núti človeka študovať, zaujímať sa o nové javy, snažiť sa o pochopenie súvislostí a pomocou výskumu sa prepracovať k novým poznatkom. Zároveň som mala šťastie, že som pracovala v laboratóriu doktora Jana Závadu, celosvetovo uznávaného virológa, ktorý nadšenie vo mne ešte viac podnietil. V záverečnom ročníku štúdia som sa zoznámila s mojím manželom, s ktorým sme nadšenie pre vedu spoločne dlhé roky zdieľali v laboratóriu aj doma. A šťastná náhoda nás od virológie priviedla aj k onkológii.
Práve k tomu smeruje moja ďalšia otázka. S manželom Jaromírom Pastorekom a doktorom Závadom ste objavili bielkovinu, ktorá sa nachádza na povrchu nádorových buniek. S tímom ste vyvinuli protilátky, ktoré dokážu bielkovinu s názvom CA9 v tele identifikovať, a objasnili, akým spôsobom prispieva k progresii rakoviny. Žiaľ, váš manžel nedávno zomrel. Čo to znamená pre tento výskum?
Výskum bude určite pokračovať, pretože na našej spoločnej ceste sme mali aj množstvo vynikajúcich spolupracovníčok a spolupracovníkov. Vytvorili sme tím, ktorý výskum dostal na medzinárodnú úroveň. Jeho súčasťou bolo viacero mimoriadnych vedeckých osobností. Niektorí kolegovia pôsobia v zahraničí a venujú sa iným témam, ale mnohé kolegyne zostali na Slovensku a výskum proteínu CA9 rozvíjajú už na základe vlastných myšlienok, projektov a tímov. Ja sa do výskumu stále zapájam, lebo bez neho si svoj život naozaj neviem predstaviť. Pravdou je, že na vedeckú prácu už nemám toľko času ako v minulosti aj preto, že pôsobím vo vedení Biomedicínskeho centra SAV. Výskumu by som sa veľmi nerada vzdala, a kým dokážem pomôcť a prispieť svojou prácou k novým poznatkom, určite chcem pokračovať.
