Z pohľadu na dievčatá v minisukniach, ktorých je všade závratne veľa, vyschne v hrdle – treba prekričať rockovú hudbu v bare a pohárik už pristáva na stole. Že taký obraz Teheránu vyzerá ako bláznivá fantázia? Napriek tomu bol pred polstoročím pravdou. Prečo sa uvoľnené časy za posledného monarchu Iránu zvrtli? A ako sa preklopili do režimu, na ktorý dnes Američania s Izraelčanmi útočia?
Súčasný horúci konflikt má viacero zárodkov, ale jeden z tých hraničných sa odohral v januári 1979. Vtedy odletel Muhammad Rezá Pahlaví z Iránu. Odletel z krajiny, kde vládol ako šáh od roku 1941. Teraz bol s jeho vládou koniec – a koniec bol aj s rokovou hudbou. Vlastne s hudbou vo všeobecnosti.
„Hudba kazí mládež! Neexistuje rozdiel medzi hudbou a ópiom, obe veci vedú k otupenosti. Ak chcete, aby bola krajina nezávislá, zakážte hudbu. Hudba je zradou nášho národa aj našich detí!“ fanaticky burácal nový iránsky vodca Rúholláh Chomejní, jeden z najkonzervatívnejších vyznávačov islamu, ktorý zo štátu urobil prísny – až nemilosrdný – teokratický režim.
Pixabay
Rezá Pahlaví chcel byť osvieteným vládcom, fatálne však zlyhal.
Pred menom nosil Chomejní titul ajatolláh, čo je najvyššie označenie pre znalcov a vykladačov Koránu. Po prevzatí moci úplne zadusil Pahlavího snahy o modernizáciu a sekularizáciu.
