Operuje novorodencov pár hodín po pôrode aj dvojročné deti s komplexnými nádormi. Neurochirurg Vladimír Beneš hovorí o hraniciach radikality, rizikách operácií aj o tom, prečo sa na sále spolieha viac na skúsenosti než na umelú inteligenciu. Tvrdí, že 80 percent detských pacientov dnes onkologické ochorenie prežije – no boj sa tým nekončí.
Stať sa neurochirurgom bola pre Vladimíra Beneša takmer povinnosť. V rodine už totiž boli s rovnakým menom a profesiou dvaja – jeho starý otec aj otec. Obaja významní lekári. Ten najstarší stál pri začiatkoch neurochirurgie v Československu a v pražskom Motole založil detskú neurochirurgiu, ktorej jeho vnuk dnes šéfuje.
Vladimír Beneš II. je zase emeritným prednostom Neurochirurgickej a neuroonkologickej kliniky v střešovickej vojenskej nemocnici.
„V zásade som k tej profesii prirodzene inklinoval. Chvíľu som premýšľal nad neurológiou alebo rádiológiou, ale to mi vydržalo vždy asi týždeň alebo mesiac, potom som si hovoril, že by ma to aj tak nebavilo,“ spomína najmladší z rodu Benešovcov.
Svoju kariéru začínal pod vedením neurochirurga Petra Suchomela v libereckej nemocnici.
„Veľmi rád na to spomínam, napokon v Liberci stále žijem, deti tu študujú strednú školu. Ale pre mňa to bolo skvelé obdobie, je to malá nemocnica, kúsok do hôr, na lyže, na bicykel. A bol som tu jednoducho Beny, ktorého všetci poznali, so všetkými vychádzal. Nebol som syn profesora v Prahe,“ dodáva.
Malo ešte nejaké výhody začínať v menšej nemocnici než napríklad v tej, v ktorej pracoval váš otec?
Výhodou bolo, že som sa tu k niektorým zákrokom dostal skôr než kdekoľvek inde. Už ako medik, po piatom ročníku, som tu mohol vykonať, samozrejme, pod dohľadom, kraniotómiu. To by bolo dnes nemysliteľné.
Dostal som sa k operatíve, ku ktorej by sa človek na veľkej klinike dopracoval možno po troch až štyroch rokoch. Pre mňa to bola veľmi dobrá škola, pretože som sa na tie operácie len nepozeral, ale priamo som sa ich zúčastňoval.
Ako neurochirurg sa venujete dospelým aj detským pacientom, u ktorých najčastejšie operujete nádory na mozgu. Môžeme zostať práve pri deťoch. Aká je v dnešnej dobe ich šanca, že onkologické ochorenie prežijú?
Osemdesiat percent. Vieme, že niektorým deťom jednoducho nepomôžeme, nech robíme, čo robíme, pretože podstata ich ochorenia je taká, že na ňu súčasná onkológia nestačí. Tam je ten boj asi vopred prehratý a my sa len snažíme oddialiť koniec. Aj s tým, že sa kladie dôraz aj na sociálnu stránku, teda na paliatívnu starostlivosť, podporu pre rodinu, na maximálnu snahu o začlenenie dieťaťa do kolektívu.
Je podľa vás pri liečbe najrizikovejšia práve operácia?
Väčšinou áno. Môže sa stať, že si dieťa ponesie trvalé následky, ktoré budú práve na vrub operácie. Ale, samozrejme, aj onkologická liečba môže mať nežiaduce účinky, a to nielen krátkodobé, ale aj dlhodobé.
Máme napríklad skupinu pacientov, ktorí podstúpili rádioterapiu v detstve, a vidíme u nich s odstupom 20 až 30 rokov nové nádory indukované, alebo spôsobené práve tým ožarovaním. A niektoré z nich sa správajú veľmi agresívne, netypicky pre danú nádorovú entitu. V konečnom dôsledku skrátia život toho dospelého.
Operovať mozog dieťaťa musí byť z môjho pohľadu náročné aj psychicky. Ako sa s tým tlakom vyrovnávate?
Človek si, samozrejme, určitý tlak pripúšťa, ale v okamihu, keď operácia začne, tak sa uzavrie do takej bubliny a nevníma to. Je pred ním pacient, pre ktorého musí odviesť to najlepšie, čo sa dá, s výhľadom na to, aby to dopadlo čo najlepšie.
Záleží na tom, ako to človeku ide v jeho najhorší deň, nie na tom, ako to ide, keď sa všetko darí. Vtedy je to jednoduché. Podstatné je, ako sa dokáže vyrovnať s tým, keď má „blbý deň“. Pretože ten máme niekedy všetci a môže sa preniesť aj na operačnú sálu.
Ako to robíte? Máte nejaký rituál či radu, ako sa z toho dostať?
Byť trpezlivý a veriť, že sa to zlomí. A čo viem, tak sa to vždy zlomilo. Keď to jednoducho spočiatku nejde, tak veriť tomu, že o chvíľu to pôjde lepšie, a tešiť sa počas operácie aj z maličkostí.
Koľko detí ročne v Motole operujete?
Za minulý rok to bolo okolo 480 detských pacientov. Niekedy sú to aj bábätká staré pár hodín, pretože niektoré vrodené chyby sa musia riešiť urgentne, takže idú na sálu najlepšie ešte v ten deň, keď sa narodia, alebo najneskôr deň po ňom.
O čo viac je taká operácia náročnejšia, keď ide o takto staré bábätko?
Samozrejme, človek si musí dávať extra pozor na krvné straty, na podchladenie, ale tam máme vynikajúcu anestéziologičku, ktorá to za nás postráži, pani doktorku Blažkovú.
Je tam, samozrejme, taká pridaná hodnota toho, že ide o novorodenca, takže musíte byť ešte dôslednejší než zvyčajne a absolútne sa neponáhľať.
Z pohľadu laika to však musí byť veľmi zložitá operácia, vzhľadom na to, že mozog ešte nie je úplne vyvinutý.
To je pre nás však vlastne dobré, svojím spôsobom odpustí naše chyby. Deti majú úžasnú schopnosť nervovej plasticity, takže ak počas operácie poškodíme nejakú funkciu, tak to veľmi rýchlo zrehabilitujú a o mesiac, o pol roka to na nich v podstate nepoznáme.
U niektorých detí napríklad odstránime alebo odpojíme polovicu mozgu od druhej, aby sme ich zbavili epileptických záchvatov, a ony o pol roka prídu a máte pocit, že žiadnu operáciu nikdy nepodstúpili. Samozrejme, čím v mladšom veku sa to urobí, tým lepšie.
Nedávno mi pán profesor Jan Starý hovoril, že má detských pacientov rád, pretože sa správajú úplne inak než dospelí. Máte aj vy takú skúsenosť?
Je to tak. Najhorší detskí pacienti sú vlastne ich rodičia. Občas sa stretneme s takzvanými, povedzme, alternatívnymi matkami, ktoré odmietajú magnetickú rezonanciu, odmietajú akékoľvek vyšetrenia aj liečbu, čo je potom veľmi ťažké. Sú to však našťastie výnimky.
Väčšinou sú to naozaj normálni, rozumní ľudia, ktorým sa dá všetko veľmi dobre vysvetliť, na všetko sa spýtajú a tých kverulantov alebo notorických sťažovateľov je minimum. Ja to svojím spôsobom chápem, ide o ich deti, možno by som sa správal podobne. Tiež by som chcel pre svoje deti to najlepšie a čo najmenšie riziko.
