Z malej výroby sa za viac než polstoročie stal stabilný rodinný biznis s obratom niekoľko miliónov. Značka Timo prežila privatizáciu aj nápor lacnej konkurencie z východu, dnes ročne vyrobí 100-tisíc podprseniek, drží si výrobu pod jednou strechou a pripravuje expanziu do Nemecka a Poľska.
Prvú podprsenku vyrobili pred 53 rokmi a odvtedy sa šijacie stroje prakticky nezastavili. Litoměřická firma Timo, ktorej názov je skratkou sloganu „Tvoje intimní móda“, má skutočne pestrú históriu. A vo svojom čele mala donedávna iba Markétu Jiráčkovú, vďaka ktorej značka ustála následky privatizácie a neskôr aj lacnú konkurenciu z Východu. Teraz sa Markéta o vedenie rodinného podniku delí so svojím synom Šimonom.
Veľká budova, na ktorej fasáde sa skvie názov firmy, stojí na okraji mesta Litoměřice. Je odetá do moderného šatu, za čo vďačí Šimonovi Jiráčkovi, ktorý ju pred rokmi navrhol.
Architekt, ale aj vnuk zakladateľky značky Timo Jitky Kalivodovej. Tej, ktorá v sedemdesiatych rokoch nastúpila do vtedajšieho ešte štátneho podniku Průmysl prádla a v roku 1973 sa podieľala na výstavbe nového výrobného závodu práve v Litoměřiciach, kde sa následne stala riaditeľkou.
Pracovalo v ňom viac než šesťsto ľudí a s výrobou spodnej bielizne patril podnik k jednému z najväčších na svete. Denne tu krajčírky ušili viac než 12-tisíc kusov bielizne a väčšina výrobkov skončila za hranicami – najmä v Sovietskom zväze, Maďarsku a Rumunsku.
„V deväťdesiatych rokoch bola babička prizvaná, aby spolu s piatimi pražskými ekonómami sprivatizovali tri výrobné závody štátneho podniku. Vo Vysočanoch, Lounech a v Litoměřiciach. V roku 1992 založili samostatnú značku Timo. Spolu to bol obrovský kolos s približne osemsto zamestnancami. V prepočte na dnešné peniaze mali obrat okolo osemsto miliónov korún,“ spomína Šimon Jiráček.
Spoločné pôsobenie však nemalo dlhé trvanie, s otvorením hraníc po Nežnej revolúcii sa totiž na trh začal dostávať lacnejší a najmä iný, neopozeraný tovar zo zahraničia, textilné podniky po celej krajine zatvárali a z pôvodných osemsto zamestnancov v troch sprivatizovaných závodoch zostalo približne stopäťdesiat.
Zrušila sa výroba v Prahe aj v Lounech a všetky oddelenia sa presunuli do Litoměříc. Každý rok sa prepúšťalo päťdesiat zamestnancov a firma nestíhala splácať úver, ktorý mala.
Ako ďalej pokračoval ich príbeh, aj keď doba nebola priaznivá?
