Jeho životná cesta je fascinujúcim prepojením vedy, viery a ľudskej zodpovednosti. Jaroslav Maxmilián Kašparů je psychiatrom, súdnym znalcom, pedagógom a gréckokatolíckym kňazom, ktorý sa venuje nielen duševnému zdraviu, ale aj hlbokej reflexii ľudských hodnôt.
V roku 2012 vstúpil do Českej knihy rekordov ako držiteľ najvyššieho počtu vysokoškolských titulov, čo odráža jeho nezmernú túžbu po poznaní. Teraz sa stal členom výberu Forbes 7 nad 70.
Jaroslav Maxmilián Kašparů vidí súčasnú spoločnosť ako rybník, v ktorom sa mnohí ocitli „bruchom hore“. Je presýtená tlakom na výkon, úspech a tiež povrchnosťou.
„Musíme odolávať a byť rybami, ktoré neplávajú po povrchu, ale v hĺbkach. Pretože všetky poklady v mori sú v hĺbkach. Žiadny poklad nepláva po hladine,“ hovorí.
Varuje pred „programovaním“ detí a mladých, ktorí často trpia komplexom menejcennosti. „Kedysi rodičia vychovávali dieťa k tomu, aby bolo slušné. Dnes k tomu, aby bolo úspešné. Ale úspešnosť a slušnosť nie sú vždy skrutka a matica,“ myslí si Kašparů.
A hoci je jeho život plný akademických titulov, hlbokých analýz a duchovnej práce, nikdy nestratil jednoduchosť a ľudskosť. V rozhovore pre Forbes otvára témy, ako je osamelosť, strata zmyslu, honba za úspechom, tlaky technológií a mediálne obrazy, ktoré podľa neho deformujú realitu.
O súčasnej dobe často zaznieva, že je turbulentná a chaotická. Súhlasíte?
Ani v minulosti to nikdy nebolo ideálne. Vždy boli nejaké problémy. Chaos najviac škodí ľudskej psychike a má negatívny vplyv na prežívanie. A my žijeme vo veľkom chaose, v chaose hodnôt a nehodnôt.
Ako sa to prejavuje?
Prestali sme v chaose rozlišovať šesť vecí. Rozdiel medzi dobrom a zlom, krásou a škaredosťou, pravdou a lžou. Keď sa to zmieša a nemá pevné ukotvenie, tak to vedie k tomu, že človek nevie, na čom je, a tým trpí.
Ako psychiater vidím, že toto je jeden z dôvodov, prečo napríklad máme problémy v medziľudských vzťahoch. Tento chaos považujem za najvýraznejší prvok, ktorý v súčasnosti a v našej spoločnosti panuje.
Hovorili ste chaos hodnôt a nehodnôt. Čo si mám predstaviť pod tou nehodnotou?
Hodnota je to, čo je prirodzené. A nehodnota je to, čo je neprirodzené. Nepoužívam veľmi slovo „normálne“. Pretože normálne je od slova norma. A norma sa dá posunúť. Môže sa stať, že dôjdeme k tomu, že sa s normou niekedy bude dať pohnúť. Avšak s prirodzenosťou sa pohnúť nedá. Keď dám rybu do klietky a vtáka do akvária, zahynú obaja, pretože toto prostredie je pre nich neprirodzené.
Ide o to, vrátiť sa k tomu, čo je prirodzené. Prirodzená je láska, zodpovednosť, charakter. Občas mi niekto na prednáške dáva žiadosť, aby som tieto veci vysvetlil. Očakávajú, že z jedného rukáva vysypem múdro lekárske a z druhého múdro kňazské. Ale ja žiadne múdra nesypem.
Hovorím, že je to nesmierne jednoduché, vedieť sa predstaviť, pozdraviť, poďakovať, ospravedlniť, poprosiť. Ak sa k týmto piatim veciam vrátime, vrátime sa k prirodzenosti.
Sú aj profesionáli, ktorí na tom chcú zbohatnúť a snažia sa nám vtlačiť nejaký poriadok.
Hovoríte o prirodzenosti, môže byť odpoveďou na chaos poriadok? Je mnoho tých, ktorí ho ponúkajú – koučovia, tréneri jogy, rôzni sprievodcovia.
Sú aj profesionáli, ktorí na tom chcú zbohatnúť a snažia sa nám vtlačiť nejaký poriadok. Mám pocit, že tých možností je zrazu toľko, že sa v tom poriadku, po ktorom asi intuitívne túžime, napriek tomu strácame. Už starí Gréci hovorili: „Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba.“ To platí stále.
V akom zmysle slova?
Dnes sa vyrojilo množstvo „dobrodincov“, ktorí sa snažia ponúknuť nejaké riešenie. Je toho toľko, že je znovu v tých ich ponukách chaos.
Ako sa teda dostať von z chaosu?
Mali by sme opustiť vody, ktoré sú špinavé. Ja to prirovnávam k historke o rybníku, kde umierali ryby. Rybári pozvali odborníka a ten im hovoril, že tam musia nasypať chémiu. Sypali a ryby stále umierali.
Prišiel nový odborník, špecialista super-ulti-kontra-multi-extra-unikátny, a ten hovoril, že musia sypať inú chémiu. Sypali inú chémiu a ryby umierali ďalej. Až prišiel starý sedliak, ktorý mal sedliacky rozum, a ten hovoril: „Chlapi, nesypte tam nič, vypustite vodu, vybagrujte bahno a rybám sa tam bude dariť dobre.“
A toto si uvedomím vždy, keď mi do ambulancie prídu ľudia, ktorí chcú chémiu: „Nasypte do mňa chémiu, aby mi bolo dobre.“
To nie je správne?
Ja hovorím, že chémia je až to posledné. Poďme hľadať príčinu. A tú príčinu nájdeme v chaose, ktorý majú doma, v nezhodách, ktoré medzi nimi panujú. Snažím sa skôr riešiť pôvod problému než jeho následky. Ako hovoril môj obľúbený profesor Cyril Höschl, psychiatri sa delia na duchárov a práškarov. Tí, čo práškujú, tak práškujú hneď, ešte vás nevypočuli.
Keď si požičiam príklad toho rybníka, mám pocit, že rybník, v ktorom sa česká spoločnosť nachádza, je často presýtený alebo zakalený tlakom na úspech a výkon. Sám ste raz povedali, že sa vychováva k úspechu a nie k cti. Ako v takom prostredí plávať?
V rybníku našej spoločnosti plávame už bruchom hore. To prináša ďalšie úskalia, mŕtva ryba pláva po prúde. Zatiaľ čo živá ryba je schopná plávať aj proti prúdu. Nesmie sa z nás stať zdochlina a mŕtva ryba, pretože potom nás ten prúd zanesie tam, kam chce. Musíme odolávať a byť rybami, ktoré neplávajú po povrchu, ale v hĺbkach.
Ďalší problém, ktorý vidím v tejto spoločnosti, je, že sme opustili hĺbku. Žijeme nesmierne povrchne. Spovrchneli sme vo vzťahoch. To je hrôza. Spovrchneli sme vo vzdelaní. My sme spovrchneli aj v humore. To mi veľmi prekáža, u nás vymreli komici. Máme len zabávačov. Komik je inteligentný, zatiaľ čo zabávač je vulgárny.
Ide o to, aby sme boli živí, neboli zdochlina, boli schopní plávať proti prúdu, aby sme neplávali s prúdom a aby sme dokázali plávať nielen proti prúdu, ale aj do hĺbky. Pretože všetky poklady v mori sú v hĺbkach. Žiadny poklad nepláva po hladine.
Pripisujete to honbe za úspechom, že sa z nás stali tak trochu zdochlina a plávame bruchom hore?
Áno, ide o to, aký má človek zmysel života a aký má cieľ. To nám už nastavujú rodičia. Kedysi rodičia vychovávali dieťa k tomu, aby bolo slušné. Dnes k tomu, aby bolo úspešné. Ale úspešnosť a slušnosť nie sú vždy skrutka a matica. K úspechu sa dá dôjsť aj neslušnou cestou.
Človek je svojím spôsobom trochu ako počítač. A rodičia, situácia, doba a škola nás ako počítač naprogramujú. Ja som už dosť starý, ja sa naprogramovať nenechám. Je mi však ľúto mladých ľudí, pretože sú naprogramovaní určitým smerom.
