Jej sila spočíva v empatii k prírode. Slovenská maliarka Helen Tóth si vytvorila silný vizuálny jazyk, v ktorom zohrávajú hlavnú úlohu stromy a konáre. Zberatelia po celom svete sú unesení.
Svoje obrazy už predala do Oregonu, Los Angeles či Londýna. Zdá sa, že všetci túžia poznať odpoveď na otázku, ktorú si umelkyňa kladie: Čo cíti les, keď v ňom rúbeme drevo?
Pri pohľade na najnovšie veľkoformátové plátno Heleny Tóth prestanete dýchať. Niekoľkometrový obraz visí z výklenku synagógy v Šamoríne. Strom, ktorý je na ňom namaľovaný, doslova vyrastá z podlahy a týči sa až k zachovaným freskám pod stropom.
Jan Sipocz
Monumentálne dielo je potvrdením toho, že Slovensko našlo v mladej maliarke Helen Tóth podmanivú tvorkyňu, ktorá prekračuje hranice formy aj obsahu. Jej hlavnou doménou je pritom niečo také samozrejmé ako príroda. Motív, ktorý sa v umení objavuje už celé stáročia, rodáčka z Dunajskej Stredy jemne posúva do filozofickej roviny.
„Príroda existuje bez ega a nikdy nepácha násilie proti svojej vlastnej podstate. Je zvláštne upokojujúce vedieť, že hory a lesy nás všetkých prežijú. Generácie sa menia, my prichádzame a odchádzame, príroda tu však v ideálnom prípade zostáva,“ približuje svoju víziu maliarka.
