Málokto priblížil medicínu slovenskej verejnosti ako seriály a … lekár Jozef Fatrsík. Primár interného oddelenia galantskej nemocnice sv. Cyrila a Metoda ľudskou a prístupnou formou odhaľuje zákulisie sveta lekárov a nuansy medicíny v populárnom podcaste Urgenťáci. V rozhovore pre Forbes prezradil svoj pohľad na slovenské zdravotníctvo aj viac o budúcnosti podcastu.
Rozprávame sa tesne po vašej nočnej službe. Aká bola?
Zlá. Mali sme asi deväť príjmov, z toho dve úmrtia, čo aj po rokoch bolí. Jeden bol onkologický pacient v štádiu, keď už neviete pomôcť. Tak to, žiaľbohu, je. V polovici prípadov zomierajú títo pacienti v nemocnici. Miesto toho, aby odišli v kruhu rodiny, ich blízki pošlú do nemocnice. Často preto, že sa nechcú na jeho skon dívať. A opäť sme bojovali s prekladmi. Pentu, pre ktorú pracujem, mnohí vnímajú negatívne a odráža sa to aj na tom, že nám nadradené nemocnice nechcú preberať pacientov.
Preklad je situácia, keď chcete poslať pacienta do nemocnice, ktorá je personálne a vybavením lepšia zariadená na daný typ ochorenia alebo úrazu. Často vám pritom pacienta odmietnu prevziať, spomínate to aj v podcastoch. Ako je to možné?
To sa deje pravidelne, že sa musím doprosovať, aby mi vzali pacienta. Žiadal som napríklad pľúcnu onkológiu v Bratislave, aby mi prebrali pacienta. Mal na pľúcach 50 – 60 metastáz a aj sám sa tam pýtal. Povedali, že sú pre bratislavských pacientov a majú plno. Najväčší problém je so špecializovanými oddeleniami, ktorých je na Slovensku málo – napríklad očné, ušné či hrudníkové chirurgie.
Ako to riešite?
Zväčša mi pomôže, keď zavolám do zariadenia, kde mám kamarátov. Súkromným nemocniciam, Pente či Agelu často vyčítajú, že si nechávajú len pacientov, za ktorých dostanú najviac peňazí od poisťovne a ostatných sa snažia zbaviť. Pritom čísla sú úplne iné.
Naša galantská nemocnica má len jedno percento prekladov. Napríklad zápaly mozgových blán by mali ísť automaticky na infekčné oddelenie, ktoré nemáme. Za dva roky si nespomínam, že by sme našej nadradenej nemocnici poslali niekoho so zápalom mozgových blán, riešime ich na neurológii. Bežne sa tiež deje, že pošleme pacienta na zákrok, ale po operácii si ho už doošetrujeme my.
Skvele takto spolupracujeme napríklad s Kardiocentrom v Nitre, kam posielame pacientov s infarktom. Nech si vraví kto chce, čo chce, keď príde pacient na urgentný príjem, riešite, aby prežil a nie to, koľko z neho budete mať peňazí.
Robo Homola
Boli ste v práci 30 hodín, teraz spolu robíme interview. Zvyčajne takto po službe ešte nahrávate populárny podcast Urgenťáci. Ako sa to dá zvládnuť?
Mne sa dnes podarilo si dve – tri hodiny zdriemnuť, inak by som bol na tom horšie. Dobehne ma to okolo piatej-šiestej popoludní, začne ma strašne bolieť hlava. Poznám však lekárov, ktorí spia ešte menej, vynechajú celú noc, pokračujú cez deň a už ju nedospia.
Mne sa zväčša podarí ísť domov a ľahnúť si, bývam pár minút od nemocnice. Našťastie mám v rodine oporu a také prostredie, že sa to dá. Teraz to je náročnejšie, lebo som si s podcastom a funkciou námestníka nemocnice „naložil“, ako sa hovorí, ale zatiaľ to zvládam. Určite sa mi to však raz vypomstí.
Aké zmeny cítite?
Som častejšie podráždený, unavený a chorý. Zo začiatku bol podcast aj spôsobom, ako vypnúť, ale teraz je to už skôr ďalšia práca.
Vaša dvojička v podcaste Lukáš Takáč hovorí, že podcast je pre neho psychohygiena – ventil, cez ktorý vypustí stres zo služby v sanitke, že sa v podcaste môže „vyplakať“ z náročných situácií. Máte to tiež tak?
Robí to evidentne kratšie ako ja (smiech). Podcast robím už piaty rok, a hoci ho mám stále rád, viaceré veci už vnímam inak.
Päť rokov v podcastoch
Prečo ste s podcastom začali?
Pôvodne som chcel písať blogy, v ktorých som chcel poukázať na to, že ošetrujeme množstvo pacientov, ktorí na urgent vôbec nepatria. Potom nám môžu unikať pacienti, ktorí pomoc potrebujú viac. Prídu dvaja páni s bolesťou v hrudníku, z nich jeden má infarkt a druhý nie. Jeden je hysterický a dožaduje sa vyšetrenia, druhý mlčí.
