Čo chcú? Biznis a hovoriť o ňom. Dve fantastické cesty českých zakladateliek, ktorých príbehy sa pretli a ktoré ukazujú, že Česko ani Európa im nestačia.
Leteli by ste cez pol sveta, keby vám to poradil cudzí človek? Monika Štěpánová sa takto vydala do San Francisca, pretože jej to poradila Ina Jovičić. Obom rovnaká cesta zmenila život. Teraz sedia vedľa seba v redakcii Forbesu.
Asi by vás ani v najmenšom nenapadlo, že naživo sa prvýkrát stretli len pár minút pred začiatkom nášho rozhovoru. Ina a Monika pôsobia ako dlhoročné kamarátky. Dokonca podobne gestikulujú, smejú sa a prišli aj vo vyladenom outfite, jedna v čiernej koženej sukni, druhá v kožených nohaviciach rovnakej farby.
Pritom ešte nedávno o sebe nevedeli. Ina žije v Londýne, kde rozvíja svoj startup eNOugh, Monika, spoluzakladateľka Lightly, sa vo februári chystá z Brna do Alabamy v USA. Prepojilo ich niekoľko ľudí s tým, že si určite budú rozumieť. A nemýlili sa.
Hoci každá z nich má iný príbeh, cestu k technologickému biznisu aj inú cieľovú skupinu, podobných rysov je hromada. Spája ich deeptech, bezpečnosť a tiež hardvér, niečo, čo je pre investorov ako červená karta. Spoločné majú však aj to, že neúspech pre nich nie je konečná.
Naopak, je to výzva, ktorá „nakopne vnútorného bojovníka“. Tieto energické zakladateľky len tak niečo nezastaví.
Ina Jovičić nedávno od prémiových amerických investorov získala vyše 60 miliónov korún (cca 2 480 000 €), už má prvé prototypy bezpečnostnej spony s AI, ktorá má ľudí ochrániť pred kriminalitou v uliciach, a tento rok ich chce začať predávať.
Monika Štěpánová získala pre Lightly, ktoré vie pomocou malej krabičky s AI detegovať pôvod nelegálnych látok, golden ticket do biotechnologického inštitútu HudsonAlpha v USA, kde bude polícii pomáhať v boji s fentanylovou krízou.
V rozhovore, v ktorom sa v ich reči prelína čeština s angličtinou, sa tak odráža svet, v ktorom sa pohybujú. Hovoria o tom, čo ich poháňa, aj keď sa nedarí, ako si vypýtať od investorov peniaze, prečo dávajú európskym VC temné vysvedčenie a čo je najdôležitejšie, keď chce človek rozbehnúť vlastný startup.
A aj keď by to samy najradšej nechceli riešiť, majú spoločné ešte jednu veľkú tému. Žien medzi zakladateľkami je stále prekvapivo málo.
Vnímate to? Je rozdiel, keď si ide po investíciu dievča?
Ina: Človek si hovorí, že to určite nie je také zlé a že nebudem musieť makať o toľko viac, aby som mala rovnaký rešpekt ako chlap. Ale, bohužiaľ, je veľmi veľa situácií, kedy to vidím priamo. Mám dvoch chlapcov spoluzakladateľov, a tak to dokážem porovnať. Keď sme napríklad hovorili s investormi, musela som sa veľmi snažiť, aby ma brali s rešpektom, zatiaľ čo ich brali vážne rovno. Napríklad na našom prvom mítingu v San Franciscu s jedným investorom sme boli všetci traja, ja som viac obchodná, oni technickí, takže konverzáciu som viedla ja. Investor však na každú moju otázku odpovedal len chalanom. Mne sa ani nepozrel do očí.
V ROZHOVORE SA DOČÍTATE:
- Aké to je, keď sa bavíte o investícii s človekom, ktorý vás zároveň balí.
- Prečo Ina a Monika vystavujú európskym investorom dosť brutálne vysvedčenie.
- Ako founderi vyhľadávajú bolesť a adrenalín, aby mohli ísť ďalej.
Ako si to prežívala?
Ina: Veľmi ma to štvalo. Zatiaľ čo u mňa investori často riešili môj príbeh a vsadili na empatiu, s mojimi partnermi hovorili o tom, že pracujú na skvelej technológii. Časom som sa to naučila brať tak, že to aj tak nezmením a, naopak, to, že som dievča, môžem využiť ako eso v rukáve a o to viac prekvapiť. Jasne, že aj teraz sú chvíle, kedy som z toho frustrovaná, a mám pocit, že som si preto na začiatku menej verila. Ale keď som si to uvedomila, povedala som si, že takto fakt nie. A tiež to poháňa moja vnútorná sila, že chcem uspieť ešte viac.
Monika: Presne, ako hovoríš. Dá sa to vziať ako silná stránka, ale človek s tým musí byť stotožnený. Naozaj to nie je jednoduché a toto mužskí zakladatelia nepochopia. Nemôžu to pochopiť, aj keby chceli. Ja som sa síce istý čas pohybovala v bubline, kedy bolo okolo mňa veľa zakladateliek, ale teraz to vidím inak. Napríklad aj okolo môjho priateľa (zakladateľ FaceUpu David Špunar, pozn. red.) sú všade chalani.
Sú to chalani?
Monika: Áno, sú to chalani a napríklad spolu idú na výlet. Chcela by som ísť s nimi, ale je mi jasné, že to je chlapská akcia, je to iná energia a nechcem to narúšať. Tiež chápem, že chalani sú z nás veľakrát otrávení a majú pocit, že máme výhodu, pretože sme dievčatá. Nepáči sa im, keď sa píše, že je niekto ženská zakladateľka. Ale to ma štve! V Česku je tá nerovnováha totiž fakt veľká a jasne som videla, ako odo mňa investori chceli oveľa väčšie detaily než od chalanov.
Ina: Navyše VC tu majú celé mužské tímy. Ženy investorky skoro nie sú. Musí to byť vyrovnanejšie na oboch stranách, viac ženských zakladateliek, ale tiež viac žien, ktoré investujú. Často sa mi stáva, že som jediné dievča v miestnosti, keď sme niekde na summite. Alebo sme dve verzus 60 chalanov a potom sa ma niekto z nich opýta, koho som priateľka. Ale ja som tu so svojím biznisom!
Monika: Je to výhoda aj nevýhoda. Na jednej strane máme pozornosť. Keď som bola na podnikateľskej misii vlády v Austine, bolo tam asi zo 100 ľudí len šesť dievčat. Akonáhle som sa chcela zapojiť do biznisovej debaty, razom sa to stočilo k môjmu vzhľadu. Komplimenty sú fajn, ale má to hranice. Ja sa tiež chcem baviť o biznise ako oni.
Ina: Ten chlapčenský element je hrozne dôležitý, ale ja som bola vždy taký vetroplach, sledovala som futbal, formuly. A to mi pomáha zapadnúť. Vezmú ma viac medzi seba. Beriem to strategicky, môžem mať super ženskú kartu a zároveň byť chalan.
Monika: To je pravda, mala som to podobne, keď som pretekársky plávala a veľa som trénovala s chalanmi, bolo to super. Ale, bohužiaľ, som už viackrát zažila situáciu, kedy som chcela riešiť biznis, ale obchodný partner ma balil. Musíte potom vynaložiť extra energiu, vezme to hrozne času a síl, aby ste ho odmietli a striktne nastavili hranice, ale pritom neurazili mužské ego a nezničili tak biznis. Riešila som to už niekoľkokrát. Niekto to pochopí, ale niekto to skúša stále. Ale jasne, niekedy je výhoda, že ste niekomu sympatická, chcú pomôcť, je tam džentlmenstvo. Chalani mi potom hovoria: A myslíš, že by ti pomohli, keby si bola chalan?
Ina: Presne! Chalani mi tiež hovoria, nech napríklad niekomu napíšem ja, že dievča nikto neodmietne.
Monika: Jasne, môže to byť aj pozitívne. Ale keď to prekročí hranicu, je to fakt otravné. Napríklad som sa to snažila prehodiť na kolegu, ale dostali sme odpoveď, že s nikým iným to ten človek riešiť nebude.
Ina: Mne raz potenciálny investor napísal, či je to len investičná konverzácia, alebo je to niečo iné. Že to tak cíti. Toto by sa chalanom nestalo. Len si to vezmite! Bavíme sa o investícii a on polovicu času myslí na to, či sa stretneme! Musíme si stále dávať pozor, aby niečo nepochopili zle. Keď sme boli len dvaja spoluzakladatelia, všetci sa ma pýtali, či spolu niečo máme. To bola hlavná vec, ktorá všetkých vrátane VC zaujímala. To je také nepochopiteľné, že môžeme mať čisto pracovný vzťah?
Monika: Bohužiaľ, nie raz sa mi stalo, že som sa nemohla kamarátiť s nejakým človekom, zakladateľom, pretože mal záujem o rande. A keby s ním človek išiel normálne len na kávu, vyložil by si to inak. To sú chvíle, kedy si hovorím, sakra, keby som bola chalan, môžem sa s tými ľuďmi normálne baviť. To je predsa veľká škoda.
Ina: A je ešte jeden rozdiel. U môjho spoločníka som videla, ako si od prvého dňa veril. Chcela by som, aby si dievčatá tiež viac verili.
Pre mladé zakladateľky musia byť veľmi dôležité vzory, je to tak?
Ina: Jasne! Ja som vždy veľmi rada sledovala Simonu Kijonkovú a hovorila som si – ‚tá je fakt hustá‘. Človek si myslí, keď môže ona, tak ja tiež. To je obrovský element. Ovplyvňovali ma však aj ženské postavy vo filmoch, napríklad Hermiona, alebo som mala rada Hunger Games s Katniss Everdeen.
Monika: Áno, ja tiež!
Ina: Veľmi to človeka motivuje a dáva to vzor.
A zároveň to z nich nerobilo chlapov, však?
Monika: Mne sa práve veľmi páči, že Simona nosí tie červené šaty. Keď som plávala, boli to stále nohavice, mokré vlasy. Potom som začala robiť modeling a bola som veľmi dievčenská, sukne, šatôčky. No a z toho som išla s Lightly k policajtom. Bola som veľmi fokusovaná a hovorila som si – som dievča, stojím si za tým a nebudem sa obliekať ako chlap preto, aby nás brali vážne.
Fungovalo to?
Monika: No, mala som to prehodnotiť. Ušetrila by som si veľa nepríjemných situácií. Teraz volím zlatú strednú cestu, kedy si človek zachová ženskosť. Ale vážne vidím, ako to funguje inak, keď prídem v nohaviciach a keď dorazím v ružových šatôčkach. Práve preto sa mi páči, že Simona je veľmi ženská. Pomáha tomu, aby si ľudia uvedomili, že žena v šatách môže byť rovnako dobrá ako muž v obleku. Alebo lepšia.
Keď je Simona váš vzor, čo by ste naopak vy odkázali niekomu mladému, kto premýšľa, či rozbehnúť vlastný projekt?
Ina: Hlavné je, veriť si. Je to tá najťažšia časť. Veriť si, že na to človek naozaj má a že je úplne jedno, že napríklad na Západe sú o krok ďalej, pretože tá naša pracovitosť to prekoná. A potom tiež ísť do toho. Nemať v hlave otázku, čo ak to nevyjde? Naopak, ja to zvládnem. Nikdy nie je skoro. Veľa totiž počúvam: Skúsim to o pár rokov, nič o tom neviem, najskôr pôjdem do korporátu, aby som videl, ako to funguje. Ale najlepšia cesta, ako sa to človek naučí, je, keď do toho spadne. Na nič nečakajte. A hlavne dievčatám by som poradila, nech si veria. Bude to veľmi ťažké, ale fakt to stojí za to.
V akom zmysle?
Ina: Človek sa sám vnútorne zlepší a potom na sebe vidí obrovské zmeny, ktorými si prešiel. To je na tom najkrajšie. Keď sa pozriem tri roky dozadu, koľko som sa toho naučila, videla, to je taký krásny pocit! Všetkým ho prajem.
Monika: Ja doplním, že nikdy nie je neskoro. Nikdy nie je skoro, ale tiež nikdy nie je neskoro. A nech sa neboja robiť chyby. Moja prvá cesta do Interpolu, to boli natočené vlasy a šatôčky, to by som dnes už neurobila. Ale všetci sme ľudia, nejako začíname, je potrebné sa nebáť. Bavíme sa o úspechu, ale dôležité je sledovať chyby, tam je vidieť, čím všetkým si človek musel prejsť. Často tiež počúvam, že niekto o úspešnej žene hovorí: Ona sa k tomu prespala. Ak to o mne niekto hovorí, ani to nechcem počuť. Nemôžem to ovplyvniť. Toto je pre dievčatá náročnejšie. Ale ani chalani to nemajú úplne jednoduché. Nebáť sa a mať sebavedomie. Nám pomáha, že nemáme také ego ako chalani. To môže firmu aj položiť.
Ina: Ja by som ešte dodala, že pre každého zakladateľa je kľúčové mať mentalitu, že sa chce dostať do nepohodlných situácií, že chce výzvy pre svoje vnútorné bariéry. Čím viac je v takých situáciách, tým viac rastie. Ja som to zažila už v pätnástich, keď som vycestovala do Španielska. Nehovorila som po španielsky a nikto z rodiny, u ktorej som bývala, zasa nehovoril po anglicky. Prvý mesiac bol brutálny, cítila som sa ako mimozemšťan. Ale bola to moja voľba, fakt som to chcela. A za tri mesiace som sa naučila skvele po španielsky. Keď je človek v takých nepríjemných situáciách, musí v sebe nájsť vnútorného bojovníka. A potom už pozná ten vzorec, ako sám seba nájsť a situáciu otočiť, aby to bolo super.
Monika: Áno, také tie otázky: Monika, stojí ti to za to? To som zažila toľkokrát aj v plávaní. Pred každými pretekmi som mala také nervy, že som zvracala. Hovorila som si, prečo to robím? Ale potom človek niečo dosiahne, vidí čas, úspech a to je presne tá odpoveď.
Ina: Presne. Potom nás už toľko tých situácií neprekvapí, a hlavne vieme, ako s nimi naložiť.
Monika: Hlavne človek už vie, že sa to vždy nejako vyrieši. To ma upokojuje.
Ina: Áno, aj keď išlo o získanie financií, vedela som, že to dotiahneme. Napriek tomu, že to bolo veľmi náročné, už som si hovorila, že to stačí, ničilo ma to aj fyzicky. V hlave mi behalo, čo viac sa ešte musí stať? Ale stále som si hovorila, že keď ťa život testuje, potom príde moment, kedy sa to zlomí a bude to stáť za to.
Monika: Toto mám tiež. Naozaj dlho sa nedarilo posunúť, bola som z toho unavená, frustrovaná. Dialo sa veľa vecí aj v osobnom živote a fakt to boli rany. Potom už to ani nemuselo byť také zničujúce, stačilo mi málo a bola som hotová. Ale stále som verila, že sa to skončí. Hovorila som si, že to určite bude stáť za to, že to potom bude skvelé! Človek nemá na výber. Buď sa zrúti, alebo verí, že to bude dobré.
Ina: To je kľúčové. Vidím, že to mnohí v týchto situáciách často vzdajú, ale človek to nesmie vzdať, keď je vyzývaný úplne do milimetra. Tam sa to zlomí. Toto a viera, že to bude stáť za to, sú najdôležitejšie.
Máte dva dosť odlišné príbehy. Ina mala od začiatku v príbehu investorov, zatiaľ čo Monika skladala prvý prototyp s pomocou grantov a školy. Keď počúvate skúsenosti tej druhej, urobili by ste niečo inak?
Ina: Určite sme mohli počkať s naším prvým investorským kolom. Lenže s hardvérom to máte ťažké. Dá sa s ním do určitého bodu vyčkávať, ale potom už potrebujete prototyp. Zohnať na to, hlavne u nás, financie je zložitá úloha. Je to ako vyvíjať nový telefón. Spätne si myslím, že sme mali byť, ako hovoria Američania, sharky. Väčšie žraloky. Boli sme skromné, tvrdili sme, že vlastne ešte nič nemáme, len malý prototyp, ktorý nie je pekný. Pritom sme mali tvrdiť, že chceme stavať najväčší európsky startup. Američania to hovorili prirodzene, ale mne to bolo veľmi proti srsti. Myslela som, že si to poctivo oddriem, a ak si moju tvrdú prácu niekto všimne, bude to super. Amerika nás však naučila ísť do toho lakťami, alebo vôbec.
Ako to v Amerike prebiehalo?
Ina: Šialený príbeh. Dlho sme skúšali získavať peniaze v Európe. Správali sme sa proeurópsky a chceli sme vyvrátiť predstavu, že len v Amerike je dosť kapitálu a že za VC musíte tam. Pritom v Európe je toľko zakladateľov! Začali sme vlani v máji obchádzať európskych investorov. Všetko išlo dobre tak do tretieho – štvrtého mítingu. Tam naraz prišiel múr. Boli sme pre nich firma postavená na hardvéri, navyše v segmente B2C. Báli sa toho a skončili sme. Opakovalo sa to stále dookola. Potom už začínalo leto a nám stále všetci hovorili, nech sa nesnažíme získavať peniaze v lete. Ale naša dráha končila v septembri.
Vedeli sme, že pauzu si dať nemôžeme. Tak nám nezostalo nič iné, než sa zamerať na Ameriku. Odišli sme na dva týždne do San Francisca, kde sme si uvedomili, že ani to nestačí. Network si za dva týždne neurobíte. Trochu naivne sme si mysleli, že na ulici stretneme investora, bude nám dôverovať a vybalí na nás peniaze. Vrátili sme sa domov naprázdno, mali sme len jednu anjelskú investíciu od pani, o ktorej sme ani nevedeli, že ide o investorku.
Išli sme s ňou neformálne na prechádzku a za 15 minút nám povedala, že chce investovať a nech jej zajtra pošleme papiere na podpis. Vyvalila som na ňu oči. Ani sme nevedeli, že vedieme investičnú konverzáciu. Vďaka jej investícii sme sa mohli vrátiť do Ameriky.
Takže nakoniec na vás skutočne niekto na ulici vybalil peniaze…
