Lanoviek a vlekov je v tomto lyžiarskom regióne nespočetne. Napriek tomu medzi nimi jedno kabínkové spojenie výrazne vyčnieva. Nie je určené pre ľudí. Nad zemou sa tu namiesto nich prepravujú jablká.
Unikátny spôsob transportu ovocia pritom nie je jedinou zvláštnosťou, ktorou ohromuje jeden z najväčších producentov jabĺk v Európe – spoločnosť Melinda.
Kým sa na mnohých svahoch talianskych Dolomitov rozbieha zimná sezóna, tu by ste si na lyžiach či snouborde veľmi nezajazdili. Opis kopcov v údoliach Val di Non a Val di Sole by skôr pripomínal scénu z filmu o Járovi Cimrmanovi. Len namiesto „kačica, kačica“ tu budete počuť „jablone, jablone“.
Obe údolia sú doslova obsypané sadmi. Niet sa teda čo čudovať, že sa tu každoročne zozberá približne štyristotisíc ton jabĺk, čo predstavuje asi pätinu celkovej produkcie v Taliansku. Taliani sú pritom po Poľsku druhými najväčšími pestovateľmi tohto ovocia v Európe.
Celá úroda smeruje do skladov a závodu konzorcia Melinda, ktoré združuje približne štyritisíc miestnych ovocinárov. Keďže spoločnosť chcela zefektívniť prepravu úrody do nového skladu a zároveň ísť „na zelenej vlne“, vybudovala prvú jablkovú lanovku na svete.
Benedikt Lederer
V zimných hmlách pôsobí, akoby viedla až na svahy vzdialené desiatky kilometrov na druhej strane údolia. V skutočnosti sa však končí len pod kopcom, priamo pri továrni. Aj tak má dĺžku 1,3 kilometra a pohybuje sa na nej dvadsaťosem kabínok.
Za hodinu dokážu prepraviť až 138 ton jabĺk. A koľko takýto projekt stál? „Výstavba vyšla na desať miliónov eur,“ hovorí Matteo Valentini z marketingového tímu spoločnosti. Teda takmer štvrť miliardy korún.
Cesta vzduchom podľa firmy ušetrí ročne až päťtisíc jázd kamiónov medzi továrňou a skladom. Ten je, mimochodom, ďalším miestnym unikátom. Lanovka, ktorú oficiálne uviedli do prevádzky pred dvoma týždňami, totiž dopravuje úrodu priamo do vnútra neďalekej hory.
Práve tam firma za posledných desať rokov postupne vybudovala za štyridsať miliónov eur, teda približne 967 miliónov korún, štyridsaťšesť skladovacích ciel, ktoré dokážu pojať až štyridsaťtisíc ton jabĺk.
Priestory, v ktorých sa zastavuje dozrievanie jabĺk, vznikli z bývalých banských štôlní. Vďaka tomu, že sa nachádzajú tristo metrov pod povrchom, spoločnosť oproti bežným skladom výrazne šetrí na chladení.
V jednej z ciel je pre návštevníkov pripravovaný aj videomapping, keď sa počas plánovaných exkurzií premieta na strop príbeh jedného roka v živote jablka.
Dokonalá synchronizácia
Keď nastane správny čas, ovocie sa z podzemia opäť vydáva na povrch a lanovkou schádza do továrne v údolí. Pred cestou do obchodov ho totiž ešte čaká „plávanie“.
V rozľahlej hale sa nachádza bazén rozdelený do dráh, ktoré na prvý pohľad pripomínajú plavecký bazén. Nad nimi sa klenie most z pohyblivých pásov zložených z množstva štvorcov, ktoré pomerne rýchlo presúvajú jablká približne meter nad vodnou hladinou.
Benedikt Lederer
Jednotlivé štvorce na pásoch sa v presne určených momentoch nečakane prepadnú a plody tak so žblnkotom padajú do vody. Tieto zdanlivo náhodné pády sú však výsledkom detailnej analýzy – senzory totiž každú sekundu urobia desiatky snímok jednotlivých jabĺk.
„Počítač potom každé jablko automaticky zaraďuje do rôznych dráh na základe viacerých charakteristík – farby, veľkosti a prípadných fyzických chýb, ako sú odtlačené miesta alebo nedokonalosti spôsobené počasím počas rastu,“ opisuje Matteo Valentini.
Samotná voda pritom neslúži primárne na umývanie ovocia, ale na to, aby sa zabránilo jeho otĺkaniu počas triedenia. Keď sa niektorá z dráh dostatočne naplní, na jej konci sa otvorí stavidlo a jablká putujú k debnám, kam ich nakladajú. Odtiaľ už smerujú do obchodov.
Približne tretina produkcie spoločnosti putuje do zahraničia. Medzi najväčšie trhy patria Nemecko a Španielsko, no na talianske jablká a výrobky z nich možno naraziť aj na Slovensku či v Česku – napríklad v e-shope Rohlík.cz alebo v reťazci Lidl. „Do Česka predávame jablká približne za jeden milión eur,“ spresňuje Valentini.
Benedikt Lederer
Pri pohľade na celkový obrat spoločnosti, ktorý dosahuje približne 330 miliónov eur ročne (zhruba osem miliárd korún), je tak český trh pomerne malý. Dôvodom je najmä fakt, že Česko susedí s najväčším európskym pestovateľom jabĺk – Poľskom.
V samotnom Česku sa ročne pozberá približne 140-tisíc ton jabĺk. A keď sa teda nabudúce zahryznete do jablka, možno bude mať na sebe nálepku z talianskeho údolia Val di Non.
Text pôvodne vyšiel v českom Forbese a jeho autorom je Benedikt Lederer.
