Klára Šimáčková Laurenčíková už zrejme za svojím pôsobením vo funkcii splnomocnenkyne vlády pre ľudské práva urobila bodku. Nastupujúca vláda jej neumožní v práci pokračovať, ona však zbrane neskladá. S nádejou hľadí na rolu budúcej českej ombudsmanky.
Na nasledujúcich riadkoch si prečítate množstvo vecí, ktoré nechcete počuť. Príbehy, pri ktorých dúfate, že sa nikdy nestali. Ale stali sa. Dejú sa práve teraz a v najbližších rokoch sa v Česku diať budú. Toto vedomie je pre Kláru Šimáčkovú Laurenčíkovú motorom, ktorý jej nedovoľuje zastaviť sa a čo i len na moment zabudnúť, že v spoločnosti žijú ľudia, ktorých životy sú plné hrôz a trápenia.
S pomocou lepšieho systému by ich nutne žiť nemuseli. Súčasná splnomocnenkyňa vlády pre ľudské práva, ktorá však z funkcie v najbližšom čase takmer určite odíde, zasvätila svoju kariéru práve poukazovaniu na otrasné veci, ktoré sa diali českým deťom aj dospelým a na ktoré systém sociálnej podpory nevedel dosiahnuť. A niekedy možno ani nechcel.
Klára Šimáčková Laurenčíková strávila posledné tri roky na úrade vlády vysvetľovaním, že rozdeľovať témy na mäkké a tvrdé je krátkozraké. Vysvetľovaním, že dôsledky domáceho násilia stoja štátnu pokladnicu ročne približne 14,5 miliardy korún a segment zdravotnej starostlivosti 2,3 miliardy korún. Vysvetľovaním, že pomoc deťom, ktoré pri výchove prechádzajú brutálnym násilím a týraním, je vzhľadom na ich neskoršie sklony otázkou štátnej bezpečnosti.
Bohatá agenda
Niekde uspela, všeličo naštartovala. Jej agenda zahŕňa všetko – od menšín a práv detí cez genderové otázky, ako je zastúpenie žien, až po prácu so sociálne slabými z vylúčených lokalít. Popri funkcii splnomocnenkyne zároveň pôsobila ako námestníčka ministrov pre európske záležitosti a školstvo aj ako národná koordinátorka pre adaptáciu a integráciu utečencov z Ukrajiny.
Jej práca jej okrem mnohých ocenení vyniesla napríklad aj pozíciu číslo 54 v rebríčku Najvplyvnejších žien Česka v roku 2025.
Ale ako sa vo svete vysokej politiky, ktorému vládnu rozpočty a štvorročné volebné horizonty, presadzujú témy postavené na etike, morálke a z veľkej časti prevencii?
„Pred pätnástimi rokmi, než som mala vlastné deti a rodičovskú skúsenosť a bola som v štátnej správe krátky čas, som k témam pristupovala príliš prudko. Videla som ich len cez optiku zraniteľných skupín. Povedala by som dokonca aktivisticky, ale v tom zlom zmysle slova, čierno-bielo,“ opisuje vo veľmi skromne zariadenej kancelárii jedného zo svojich kolegov.
Tú svoju totiž práve zapožičala na rokovanie s tímom jedného z vládnych rezortov. No dnes už má stratégiu inú. Efektívnu. Ona sama však mala na presvedčenie námestníka, ministra alebo premiéra väčšinou len pár minút stretnutia medzi štyrmi očami. Podľa toho k tomu pristupuje.
Na stole sa jej stretávajú tie najhoršie z prípadov, hlavne ak ide o deti a násilie na nich. Nesiaha však len po prvoplánovom hraní na city. Vie, že pripravená musí byť oveľa lepšie.
„Keď chcete niekoho zaujať, je, samozrejme, dôležité ukázať konkrétny príklad. Aby s vami téma zostala dlhší čas, musí sa vás emočne dotknúť,“ komentuje vecne.
„Zároveň však musíte vedieť vysvetliť kontext. Poskytnúť dáta, ukázať dôsledky pre jednotlivca, ohrozené skupiny aj celú spoločnosť,“ vypočítava.
V skratke: Nemôže len odcitovať štúdiu, ktorú spracoval niekto iný. Musí ísť do terénu. Sama tomu hovorí: obuť si gumáky a vyraziť do bahna reality. A niekedy si to bahno musí priniesť na stretnutie so sebou. Napríklad bahno z vlastnej skúsenosti.
Detstvo v Moste
Kláru Šimáčkovú Laurenčíkovú formovalo detstvo v mimoriadne sociálne komplikovanom Ústeckom kraji, konkrétne v Moste. Meste preslávenom rovnomenným seriálom, rovnako ako bezútešnou situáciou v tamojších rómskych getách.
Od malička vyrastala veľmi blízko prostrediu, kde štát nevedel ľuďom efektívne pomôcť a sitom podpory prepadávali k tragickým osudom deti aj dospelí.
„Veľa rokov som si myslela, že Most a detstvo na moju pracovnú dráhu vplyv nemali,“ priznáva.
Ale časom jej došlo, že, naopak, zrejme položili tie najpevnejšie základy jej presvedčenia, že férovejšia, prístupnejšia a citlivejšia spoločnosť je benefitom pre všetkých. A hlavne, že sa za ňu musí nejako bojovať. Nebojí sa priznať, že detstvo ani pre ňu nebolo ľahké, jej mama ju mala veľmi mladá a dlho sa o ňu starala sama za pomoci starých rodičov.
Vedela, aké to je vyrastať v turbulentnejšom rodinnom prostredí. Ale zároveň pozorovala príbehy svojich kamarátov z detstva, ktoré si vtedy ešte nevedela zasadiť do kontextu systému.
Jeden z blízkych kamarátov vyrastal s bratom a matkou, ktorá na výchovu dvoch synov nestačila a často ich bila. „Teraz je po niekoľkýkrát vo väzení a nevidí vyrastať vlastné deti,“ hovorí Šimáčková Laurenčíková.
Šimáčková Laurenčíková sa inšpiruje aj vlastnými skúsenosťami
Iný kamarát z rómskej rodiny jej zo života zmizol doslova cez noc s koncom tretej triedy. Až neskôr zistila, že lokálny úzus bol skrátka posielať všetky rómske deti po tretej triede do špeciálnej školy na druhom konci mesta. Chlapec z rovnakého domu mal ľahké až stredné mentálne postihnutie.
„Vyrastal do šiestich-siedmich rokov v rodine v našom paneláku. Mala som ho veľmi rada, bol neskutočne dobrosrdečný a všetkých nás vítal. V škôlke sme spolu často zostávali – on sa pomaly obliekal a ja som pomaly jedla,“ spomína.
foto Antonín Karásek
Potom sa však musel zbaliť a od siedmich rokov vyrastal v ústave pre postihnuté deti. Tam nakoniec aj dožil a v štyridsiatich troch predčasne zomrel na covid. Počas rozhovoru Šimáčková Laurenčíková mimovoľne spomína aj ďalšie príbehy. Ilustruje nimi agendu, ktorú chce pomáhať meniť.
Pomohla jej napríklad aj skúsenosť z dojčenského ústavu v Moste, kam ako tínedžerka nastúpila na stáž. Išlo o skľučujúce prostredie, ktoré deťom ani napriek všetkej snahe nemohlo v prvých mesiacoch ich života nahradiť rodičov.
„Deti tam boli veľmi samy. Sestričky robili, čo mohli, ale bola jedna na päť-šesť detí a nemala možnosť ich pomojkať a utešiť, keď plakali. Čítať im knižky. Robiť bežné veci, ktoré rodičia robia,“ vysvetľuje.
Šimáčková Laurenčíková si spomína napríklad na príbeh mamičky, ktorá nemala na nájom, vyrástla v detskom domove a svoje problémy dospelého sveta nevedela riešiť. Alebo inej mamičky, ktorá mala sama otrasné detstvo a o bábätko sa postarať nedokázala.
Ľudia nie sú zlí, ale nemajú príležitosť byť dobrí
„Všetky tie príbehy zneli veľmi podobne. Poukazovali na to, že rodičia sa snažili, nechceli deťom ubližovať. Neboli to žiadni zvrátení rodičia, ktorí by chceli týrať vlastné maličké deti. Skôr to boli ľudia, ktorí sami nemali ľahké detstvo, niečo sa im nedarilo, nemali nejakú výbavu a kompetencie,“ hovorí o zlomovom momente Šimáčková Laurenčíková.
„A vtedy sa objavila moja túžba rozumieť tomu, ako fungujú systémy podpory pre ohrozených ľudí v našej krajine. Systém im skrátka nevedel včas ponúknuť pomoc a nasmerovať ich k stabilite, ku ktorej sa sami dostať nevedeli,“ dodáva.
Vtedy nadobudla pocit, že ide o smer, v ktorom sa chce angažovať. Pokračovala prácou v pražskom Jedličkovom ústave, kde dostala na starosť najskôr najstaršie deti. Tie k dvadsaťročnej pracovníčke, ktorá bola len o čosi staršia ako ony, príliš rešpekt nemali. Školy im povedali, že si s nimi nevedia poradiť, a tak skončili v ústave, kde byť nechceli.
Potreba istoty a zázemia
Chceli byť doma, s kamarátmi, s rodičmi. Zaujímalo ich, či ich s ich postihnutím bude mať niekto niekedy rád, či budú mať rodinu. A či sa budú mať v osemnástich vôbec kam vrátiť. Rok nato dostala na starosť tie najmenšie, ktorým musela tvoriť domov, ktorý pre ne ústav najnovšie predstavoval.
„Pri malých deťoch mám zase silné spomienky, ako som s nimi sedela, držala ich za ruku a utierala im slzy. Viem, znie to pateticky. Ale im bolo smutno. Veľmi. Za mamou, za otcom, za rodinou. Bolo vidieť, aké kruté to je, keď ste ako malé dieťa na vozíku, stopercentne odkázané na to, že k vám nejaký dospelák bude citlivý.“
„A k tomu ani nemôžete byť doma. Zažívate to, že ako jediný sa v nedeľu musíte zbaliť a idete niekam, kde nechcete byť, kde je to pre vás nepriateľské prostredie. Cítite smútok a nespravodlivosť.“
Keď vám končiaca splnomocnenkyňa opisuje svoje skúsenosti, máte husiu kožu a je vám smutno. Ona to však napriek tomu zvláda s určitou ľahkou a akousi znepokojujúcou samozrejmosťou, ktorá naznačuje, že ide o špičku ľadovca.
foto Antonin Karásek
Emócie na uzde
Bohužiaľ je to tak. Ľadovec je pod hladinou ešte horší, než sa zdá. A vy začnete chápať, prečo Klára Šimáčková Laurenčíková hovorí tak zapálene o hľadaní dier, ktorými najzraniteľnejšie veci prepadávajú.
„Dostávajú sa ku mne šialené veci. Desaťmesačné dievčatko má osemnásť zlomenín a umiera. V rodine, ktorej už boli odobraté tri deti a bolo jasné, že každé ďalšie narodené dieťa bude vysoko ohrozené. A nikde v systéme nebola zavedená žiadna kontrola alebo dohľad,“ hovorí a vy počujete tú jemnú, rokmi práce utlmenú starostlivosť a naliehavosť.
Vypočujete si tiež prípad iného úmrtia dieťaťa v rodine, kam pätnásťkrát prišla poriadková polícia, pretože dieťa volalo o pomoc. A pätnásťkrát bez hmatateľného výsledku odišla. Pre takéto prípady za jej veľkého pričinenia vzniká na ministerstve práce a sociálnych vecí teleso, ktoré bude každú neprirodzenú smrť dieťaťa analyzovať.
Zdôrazňuje, že zámerom nie je nikoho trestať. Nejde o suplovanie práce polície. Ide – ako napokon vždy – o nachádzanie situácií, v ktorých systém zlyhal, a ich budúcu nápravu.
Možno máte pri čítaní riadkov opisujúcich konkrétne prípady v žilách ľad. Alebo možno oheň, ako mal pri rozhovore autor tohto textu. Túžba trestať je, obzvlášť pri násilí na deťoch, veľmi silná. A jedným z najviac obdivuhodných faktorov práce Kláry Šimáčkovej Laurenčíkovej je, že sa hroznými prípadmi nedala zradikalizovať.
Veľmi pomáha chápať príčinné súvislosti.
Trestom sa nič nevyrieši
„Veľmi pomáha chápať príčinné súvislosti. Že niekto, kto tak strašne ublíži svojmu dieťaťu, je s najväčšou pravdepodobnosťou sám obeťou brutálneho násilia,“ vysvetľuje svoje zmýšľanie. „Dáva vám to možnosť udržať si základnú mieru súcitu a nevyletieť do prirodzenej emócie – hnevu a túžby trestať.“
Vyštudovaná špeciálna pedagogička sa akoby riadila tým, že trestať vinníkov už obetiam nepomôže. Ale ich skúsenosť môže zabrániť tomu, aby sa niekto ďalší obeťou stal. To je prístup, ktorý nie je vždy ľahké vysvetliť politikom.
Klára Šimáčková Laurenčíková to zažila pri tragickej streľbe na filozofickej fakulte v Prahe v decembri 2023. Jej metodický a systémový pohľad sa stretol s tým politickým, orientovaným na rýchle a efektné riešenia.
„Ako prvé sa začali riešiť bezpečnostné rámy, kamerové systémy a zbraňová legislatíva. O prevencii, ktorá má pomôcť zabrániť tomu, aby sa niekto do pozície masového útočníka vôbec dostal, sa však nehovorilo,“ vraví. Vie, že sa tým nič nezaručí. Riziko, že k podobným útokom dôjde, tu s nami bude vždy.
„Ale máme veľa premárnených príležitostí, aby sa dalo zariadiť, že to nebude osem detí za rok, ale bude to jedno dieťa,“ dodáva.
Za postom splnomocnenkyne, ako sama opakuje, už zrejme urobila bodku. Vláda SPD s Motoristami jej podľa jej slov neumožňuje v úrade zotrvať. Ak si však myslíte, že tým skladá zbrane, ste na omyle.
„Chcela by som spoločnosti svoju službu ponúknuť ďalej a chcela by som ašpirovať na inú verejnú rolu, ktorá je menej závislá od politiky, ale umožňuje venovať pozornosť a energiu témam, ktoré to potrebujú. A to je pozícia ombudsmanky.“
Verejného ochrancu práv volí na šesť rokov Snemovňa na návrh prezidenta a senátorov a tomu súčasnému, Stanislavovi Křečkovi, sa končí mandát budúci rok vo februári. Koho z politickej elity zápal Kláry Šimáčkovej Laurenčíkovej skutočne oslovil, sa tak uvidí už o pár mesiacov.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Michal Bernáth.
