Ako novinár v stredoeurópskych končinách len ťažko natrafíte na respondenta so vznešenejším pôvodom. Sandor Habsburg-Lotrinský, ktorý sedí oproti nám so šálkou kávy v jedálenskej sále zrekonštruovaného kaštieľa Château Bela, je priamy potomok cisárovnej Márie Terézie, Kataríny Veľkej a kráľovnej Viktórie.
Narodil sa a vyrastal však už v čase, keď monarchii v stredoeurópskom priestore dávno odzvonilo. V USA vyštudoval strojné inžinierstvo a potom ako každý iný nastúpil do svojho prvého zamestnania.
Po krátkom zoznamovaní reč prirodzene skĺzne k témam, ktorými popredný predstaviteľ toskánskej a španielskej vetvy habsburského rodu žije – k fascinujúcemu svetu strojov a mašiniek, ochrane životného prostredia, potravinovej a energetickej bezpečnosti, ale aj zodpovednosti politických elít, umelej inteligencii, ochrane dát či kryptografii.
Keď sa ho na záver dvojhodinovej debaty pýtam, aký je podľa neho kľúč k prežitiu aj tých najzložitejších situácií, vojen, kríz či zásadných technologických zmien, bez váhania odpovedá: „Zostaňte kompetentní. Čítajte. Stojte pevne na zemi. Nedajte sa rozptyľovať a neverte všetkému, čo vidíte alebo počujete. Spochybňujte to a premýšľajte o veciach jednoduchým racionálnym spôsobom.“
Každý nový vynález môže byť potenciálne zneužitý. Vyžaduje si to veľkú opatrnosť. Otázka však znie, či je umelá inteligencia naozaj inteligentná. Niektorí ľudia tvrdia, že áno, ja hovorím, že nie.
Začnem trochu osobnejšími otázkami. Ste prominentným členom habsburského rodu a naši čitatelia sú určite zvedaví aj na to, aké to bolo vyrastať v takej významnej panovníckej rodine.
Ako dieťa si to vôbec neuvedomujete, pretože z vášho pohľadu je všetko normálne. Nemal som tušenie, že by bolo na mne alebo mojom detstve niečo zvláštne. Trávil som síce čas s ľuďmi, ktorí boli králi a kráľovné, lenže ja som ich takto nevnímal. Pre mňa to boli strýkovia a tety, moji príbuzní. Celkovo som mal ako dieťa veľmi bezstarostný život, nebol som obmedzovaný prílišnými formalitami. Pred tým, ako som začal chodiť do školy, sme žili v malej dedinke asi 50 kilometrov južne od Viedne. Moji kamaráti boli chlapci z dediny a robili sme všetko, čo chlapci na dedine robia a čo nám rodičia zakazovali: dostávali sme sa do problémov.
Robo Homola
Kedy ste začali vnímať, že niečo je predsa len iné?
Bolo to až neskôr v škole. Všimol som si, že niektorí učitelia sa ku mne správali trochu inak ako k mojim spolužiakom. Boli na mňa prísnejší a očakávali odo mňa lepšie výsledky. Mal som však aj veľké šťastie, pretože môj otec (Dominik Habsburský – pozn. red.) mal veľa kontaktov v diplomatickom zbore a bol to veľmi príjemný okruh priateľov, ktorý zahŕňal aj veľa prominentných osobností.
Napríklad?
Veľmi dobre sme vychádzali napríklad s rodinou Kinských (významná európska šľachtická rodina pochádzajúca z Českého kráľovstva – pozn. red.). Môj otec vyrastal v Rakúsku, Rumunsku, Južnej Amerike a USA, takže mal veľmi novosvetský prístup k životu, užíval si skvelé večierky s veľvyslancami. Bohužiaľ, otec jedného dňa skolaboval a lekár mu povedal, že musí cvičiť. A tak sme ráno chodievali hrávať golf. V tomto zmysle platí, že sme robili veci trochu inak.
Nedá mi neopýtať sa, či jazdíte na koni.
Z koňa nespadnem, s koňmi vychádzam dobre, ale povedať, že viem jazdiť, by bolo trochu prehnané. (úsmev) Jazda na koni pre mňa nebola niečím, čomu by som sa horlivo venoval. Skôr ma bavili stroje.
To asi predurčilo aj smer vášho štúdia…
Jednoznačne. Moje vzdelanie bolo výsledkom mojej detskej vášne pre stroje. Keď som bol malý, veľmi som chcel motokáru, a tak mi otec k šiestym narodeninám jednu kúpil, bola to dokonca pretekárska motokára. Ako si určite viete predstaviť, nebola vhodná na jazdu po záhrade a nebolo legálne jazdiť s ňou na verejných cestách. Neskôr mi však otec od jedného kolegu kúpil starý Fiat 600, s ktorým som mohol jazdiť na našom pozemku. A tak som začal jazdiť už v siedmich rokoch.
Jeho cisárska a kráľovská výsosť
Sandor Habsburg-Lotrinský, arcivojvoda rakúsky a princ toskánsky, je priamy potomok cisárovnej Márie Terézie, Kataríny Veľkej a kráľovnej Viktórie. Patrí k popredným predstaviteľom toskánskej a španielskej vetvy habsburského rodu.
Vyštudoval mechanické inžinierstvo na Rochester Institute of Technology v USA so zameraním na environmentálnu ochranu a alternatívne zdroje energie. Je držiteľom niekoľkých patentov, zakladateľom a lídrom viacerých firiem v oblasti telekomunikácií, dát, energetiky, poľnohospodárstva a zdravotníctva.
Je odborník na termodynamiku a jej uplatnenie pri ochrane životného prostredia a úspore energií. V roku 1997 sa podieľal na deregulácii európskeho telekomunikačného trhu a má rozsiahle skúsenosti v oblasti pevnej a mobilnej infraštruktúry, bezpečnosti a zákonného i taktického odpočúvania. Venuje sa vývoju inovatívnych poľnohospodárskych systémov zameraných na potravinovú bezpečnosť, správu zdrojov a ekonomickú stabilitu.
Venuje sa aj filantropickým projektom a pôsobí tiež ako ambasádor Family Business Center, kde spolupracuje s odborníkmi na podporu a propagáciu rodinného podnikania.
To musel byť pre sedemročného chlapca splnený sen.
Áno, bol. Neskôr som mal ešte väčšie šťastie, pretože otec prijal prácu v Organizácii Spojených národov (OSN) a presťahovali sme sa do Strednej Ameriky, do oblasti West Indies (historické pomenovanie pre bahamské súostrovie a antilské ostrovy v strednej časti amerického kontinentu – pozn. red.).
Verím, že akákoľvek skúsenosť mimo vlastnej krajiny je pre človeka dobrá, a ak majú ľudia možnosť ísť študovať alebo pracovať do zahraničia, mali by to urobiť. Zmení vám to život. Otvorí vám to obzory. Zoznámite sa s inými kultúrami, ochutnáte rozmanité jedlá, zažijete život v inej časti sveta. To všetko vám dá iný pohľad na život a vytvorí základ pre pochopenie iných ľudí a iných kultúr.
Robo Homola
Ako na tie roky spomínate?
Vďaka otcovým priateľom a kolegom som mal možnosť zúčastniť sa mnohých zaujímavých diskusií a zažiť veci, s ktorými sa mladý človek bežne nikdy nestretne. Vždy som bol v spoločnosti staršej generácie. Vlastne, väčšina mojich dobrých priateľov boli priatelia mojich rodičov a ja som bol vždy ten najmladší v miestnosti. Aj teraz ako 60-ročný sa stále cítim ako ten mladík. Bohužiaľ, postupne si uvedomujem, že to už nie je pravda. (úsmev)
Študovali ste na Rochester Institute of Technology, odbor strojné inžinierstvo so zameraním na ochranu životného prostredia a alternatívne zdroje energie. Prečo ste si zvolili práve tento odbor?
Snažil som sa vybrať si niečo, čo ma baví a v čom som bol prirodzene dobrý. Keď tak premýšľam o histórii našej rodiny, okrem mojich rodičov, ktorí boli priemyselní dizajnéri, boli všetci predkovia z mojej strany rodiny inžinieri. Moja voľba bola prirodzená. Jediná chyba, ktorú som asi urobil pri výbere univerzity, bola tá, že som sa nepozrel, kde sa nachádza.
Ako to myslíte?
Presťahoval som sa z krásneho, teplého podnebia do severnej časti Spojených štátov, kde bolo veľmi chladno a mrazivo, v zime tam vždy napadlo veľa snehu. Škola však bola naozaj dobrá a veľmi sa mi tam páčilo.
Nikdy ste neuvažovali o tom, že by ste v USA zostali natrvalo?
Žil som tam počas štúdia na univerzite a potom som tam zostal ešte jeden rok, pretože som pracoval vo výskumnom centre. Nakoniec som sa však rozhodol, že odídem. Bolo to vedomé rozhodnutie. Mal som len dve možnosti. Ak by som sa rozhodol zostať, zostal by som tam naozaj – našiel by som si priateľku, oženil sa a mal deti. Druhá možnosť bola zbaliť si kufre a vrátiť sa domov. Vybral som si tú druhú.
Aká bola vaša prvá práca po ukončení univerzity?
Hľadal som si pozíciu inžiniera a ponúkli mi prácu v spoločnosti, ktorá organizuje manažérske kurzy. Stretol som sa aj s majiteľom, ale vtedy som vyhodnotil, že to nie je vhodná práca pre mňa, cítil som sa na to príliš mladý. Naopak, dnes si myslím, že by som tú prácu robil rád, pretože už mám skúsenosti. Začal som pracovať pre strojárenskú spoločnosť blízko Florencie a bola to perfektná práca. Umožnili mi vybudovať vlastné výskumné oddelenie, navrhovať nové technológie. Naučil som sa taliančinu a žil som na nádhernom mieste s bohatou históriou.
Keď spomínate taliančinu, koľko jazykov ovládate?
Plynule tri. Angličtinu, nemčinu a taliančinu. Okrem toho na pracovnej úrovni ešte ovládam niekoľko ďalších jazykov.
Vaša osoba je spojená s viacerými spoločnosťami v odvetviach ako telekomunikácie, energetika či poľnohospodárstvo. Môžete o tom povedať niečo viac?
Veľmi intenzívne som pracoval v telekomunikáciách. Keď som odišiel z Talianska, dostal som ponuku pracovať pre americkú telekomunikačnú spoločnosť. Moja práca spočívala v riadení regulačnej stránky biznisu. Kancelárie sme mali vo Viedni a plánovali sme expandovať aj do východnej Európy. Potom však praskla internetová bublina a Američania expanziu náhle zastavili. Veľa som sa tam však naučil, hlavne v oblasti regulácie. Bola to pre mňa dobrá škola.
Zaujímate sa aj o oblasť životného prostredia. Kedy sa u vás tento záujem rozvinul?
Svoju prvú prácu o skleníkových plynoch som napísal ešte v roku 1983, keď som začal študovať na univerzite. Vykonal som celý výskum a potom som zistil, že všetky články a štúdie, ktoré som uviedol v bibliografii, v skutočnosti vychádzali z jednej štúdie. V roku 1965 ju publikoval vtedajší prezident Spojených štátov Lyndon B. Johnson. Táto štúdia presne predpovedala, v akej situácii budeme v roku 2000, ak niečo so životným prostredím neurobíme. No a dnes sme tam, kde sme. Stále sme v tejto veci neurobili nič.
Čo by sa podľa vás malo diať, aby sa veci skutočne pohli dopredu?
