Joanna Czeczott žila a študovala v Rusku na začiatku Putinovej vlády. Dnes už nikto z jej známych z toho obdobia v Rusku nežije. Utiekli pred hrôzovládou režimu, ktorý rozpútal vojnu na Ukrajine.
To, ako sa Rusko a Petrohrad za 20 rokov zmenili, ukazuje na príbehu mesta, ktoré sa vymyká ruským štandardom. Čítanie je to zaujímavé a nie úplne ľahké.
Aj v rozhovore sa postupne dostávame k ťažším témam. Napokon prichádza reč aj na strach, ktorý Putin a Rusko šíria do sveta. Má ešte Rusko nádej na demokraciu? Alebo nás čaká niečo horšie?
Prečo ste si pre svoju knihu vybrali Petrohrad?
Zaujímala ma ruská literatúra – bola to moja tínedžerská láska. Ako tínedžerka som prvýkrát čítala Dostojevského, potom Gogoľa a ďalších veľkých majstrov. Uvedomila som si, že Petrohrad je v ich knihách akýmsi hrdinom. Pochopila som, že táto kniha nevznikne bez návštevy Petrohradu. Snívala som o tom, že tam raz pôjdem a lepšie ho spoznám. Keď som zistila, aká zložitá je história tohto mesta, rozhodla som sa porozprávať o Rusku cez príbeh jedného mesta.
Keď už spomínate ruskú literatúru, kto bol váš obľúbený autor?
Z dnešného pohľadu to vnímam ako afekt veľmi mladého dievčaťa, ale bol to jednoznačne Dostojevskij. Fascinovalo ma, ako dokázal napísať detektívku, ktorá je zároveň psychologickým románom so sociologickým pozadím.
Hovoríme o Zločine a treste, však?
Áno, to bola prvá kniha, ktorú som čítala. Neskôr, na univerzite, som čítala Michaila Bachtina a jeho knihu o Dostojevského románoch. Ukázal, že tieto romány sú písané spôsobom, podľa ktorého má každá postava vlastné „trvanie“, vlastný hlas. Nie je tam len jeden pohľad. Je to polyfónny príbeh. Vtedy som si uvedomila, že chcem písať reportáže, ktoré budú tiež polyfónne. Každá postava má svoj príbeh, svoj čas a ja ich nesúdim – len ukazujem, čo ich motivuje a prečo konajú tak, ako konajú.
Istý český režisér tvrdil, že človeka spoznáte pomocou pár jednoduchých otázok. Jedna z nich znie: Tolstoj alebo Dostojevskij?
Presne tak. Napríklad Tolstoj je známy frázami, ktoré vysvetľujú svet. „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná po svojom.“ V Dostojevského románoch podobné vyhlásenia nájdeme len zriedka. Dostojevskij svet nevysvetľuje. On ukazuje ľudí. Skutočných ľudí. Každá postava má vlastné vysvetlenie. Fascinuje ma, ako komplexne to pôsobí a ako môžeme pozorovať interakcie medzi postavami. Myslím si, že to veľa vypovedá o spoločnosti.
Tak kto je váš favorit?
