Attila Pálfy a Gábor Varga si vysnívali stolársku akadémiu, akú by aj oni radi navštevovali, keby mali v mladosti možnosť. Dielňu Woodivity celú postavili vlastnoručne. A od momentu, čo svoje brány otvorili, prichádzajú nové a nové krízové situácie, ktoré ich neustále motivujú, aby hľadali svieže riešenia a nové spôsoby podnikania. Vďaka večnej evolúcii sú dnes vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje kurzy, ktoré sa ani zďaleka nezmestia do bežných študijných osnov.
So svojím projektom začínali vo vlhkej, plesnivej pivnici v ôsmom budapeštianskom obvode. Táto pivnica patrila odbornej škole, v ktorej v tom čase viedli kurzy pre dospelých. Vysnívali si však, že založia vlastnú stolársku akadémiu.
Boli to starí priatelia, ktorí remeslo vyštudovali bok po boku a dlho pôsobili ako profesionálni stolári. Gábor však nakoniec Attilu presvedčil, aby na chvíľu dal bokom prax a radšej sa začal zamýšľať nad tým, ako svoje vzácne vedomosti posunúť ďalšej generácii. V tom momente sa z nich stali učitelia, no zatiaľ ešte v bežnej škole.
Nakoniec sa im celkom darilo a všetok svoj voľný čas trávili vyučovaním. Počas týždňa mali denné, ale i večerné kurzy a počas víkendov si u nich zas vykonávali prax študenti z národných vzdelávacích kurzov.
„Mali sme veľa, veľa nápadov a za každú cenu sme ich chceli realizovať v spolupráci so školou, v ktorej sme práve vtedy pôsobili. No raz, keď sme mali skutočne inovatívny nápad, sme sa vybrali za riaditeľom a tam sme zbadali, že sa všetci len škrabkajú za ušami a nič sa nechystajú pre nás podniknúť. Po celý čas sa nás snažili odbiť. V tom čase sme už intenzívne rozmýšľali nad otvorením vlastnej dielne. Sedeli sme v pivnici, v plesnivých kanceláriách a celé dni sme hľadali vhodné priestory na prenájom.“
Z pivnice do dielne
Za každú cenu chceli vlastnú dielňu, pretože učenie ich aj napriek podmienkam bavilo, chceli v ňom pokračovať. Vzdelávanie pre nich znamenalo vášeň. Keď sa o ich pláne dozvedel ich bývalý študent z večerného kurzu (podnikateľ v IT sektore), hneď sa odhodlal a povedal, že na svete nie je nič jednoduchšie.
Miklósovi Mártonovi, bývalému študentovi, sa páčilo ich odhodlanie a hlavne to, akú radosť vedeli ľuďom odovzdávať. Keď videl, že ľudia, ktorí sa počas dňa krčia v kanceláriách v oblekoch, po večeroch stružlikajú drevo na Attilových a Gáborových hodinách, z ktorých ich na konci dobre že netreba vyháňať… ani na chvíľu nezapochyboval a rozhodol sa do projektu zainvestovať peniaze. Zrazu sa všetko zrýchlilo.
„Títo ľudia šírili dobrú energiu, a to sa jednoducho nedá ignorovať. Mne sa to veľmi zapáčilo a povedal som si, že toto je projekt, ktorý sa oplatí finančne podporiť. Samozrejme, rozumeli sme si aj ľudsky, vedel som, že spolupráca s týmito chlapíkmi nebude problematická. Oni mali v rukáve vedomosti a ja som zas vedel, ako môžem ich snom dodať reálnu podobu.“
Miklós veľmi dobre vie, o čom hovorí, pretože za sebou má už množstvo firiem a obchodných projektov. Vie, čo všetko si vyžaduje začínajúci biznis.
„Začať nový podnik si vyžaduje celkom iné nastavenie mysle a aj oveľa viac odhodlania, než sa nechať niekde zamestnať. Povedal som chlapcom, že teraz musíme založiť firmu, ale aj tak bude najkľúčovejšie nájsť to správne miesto, kde budeme pôsobiť. To je zo všetkého najpodstatnejšie.“
Potom dni ubiehali rýchlo ako film a o pol roka sa ich životy obrátili naruby. Spoločnosť založili ešte v auguste roku 2019 a prvú hodinu odučili tretieho januára ďalšieho roku. Čelili nespočetným problémom, no Miklós mal v jednej veci pravdu: najväčším orieškom bol výber priestoru.
Hľadali takú halu, ktorá by bola dobre dostupná z ktorejkoľvek časti mesta, no zároveň chceli, aby sa nachádzala v priemyselnom areáli. Pretože počas ich hodín hučia stroje, lieta prach a piliny a navyše sa u nich pracuje aj po večeroch a cez víkendy. Po dlhom hľadaní našli ideálnu halu v Inovačnom centre Zoltána Baya, a dokonca na exkluzívnej adrese: v jedenástom obvode v Budíne.
Miklós im navrhol, že firmu bude financovať a Gábor s Attilom budú mať päť percent ziskov. Lenže obaja chceli väčší vlastnícky podiel, preto si vzali súkromné hypotéky a tie celé investovali do firmy.
Náročné začiatky v časoch pandémie
Stolárstvo je finančne náročná profesia, pretože si vyžaduje špecifický a nákladný výstroj. Museli si preto dávať veľký pozor na množstvo výdavkov a okrem nových strojov kupovali a renovovali aj staršie použité. Moderná špičková technika by sa im nezmestila do rozpočtu, ale podarilo sa im zakúpiť slušné kvalitné vybavenie, ktoré zvysoka prevyšuje kategóriu hoby.
Každá kombinovaná hobľovačka alebo stolová píla stála Woodivity milióny forintov (tisíce eur), preto všetko ostatné v dielni zariaďovali vlastnoručne. Obkladali, zaviedli elektrinu a navrhli a vyrobili hobľovacie lavice, na ktorých dodnes študenti pracujú. Attila doviezol dva a pol kubíkov dreva potrebného na zariaďovanie štúdia na vlastnom Fiate Punto a Miklós si sem presťahoval vlastnú dielňu a náradie. „Toto obdobie bolo nesmierne finančne nákladné pre nás všetkých,“ spomínajú kolektívne.
Ale mali ten správny švih a práca ich bavila. Podarilo sa im podpísať viacero spoluprác s firmami, ktoré zabezpečovali vzdelávanie v rámci národného vzdelávacieho programu pre dospelých ľudí, ktorí túžili po remeselnej nadstavbe. Zdalo sa, že sú na tej správnej koľaji, no čoskoro prišla prvá facka. Tri mesiace po otvorení dielne sa svet zastavil.
