Gábor Rakonczay šesťkrát precestoval Atlantik na kanoe, skrz-naskrz pešo prebrázdil Grónsko, dostal sa na južný pól a dnes, vo veku 44 rokov, sa rozhodol, že s expedíciami končí. Ešte raz naposledy prevesloval z Kanárskych ostrovov na ostrov Antigua, čím sa mu podarilo zdolať 5 123 kilometrov na vlastnoručne zrenovovanom kanoe.
Rozhovor sa nám podarilo zrealizovať po jeho návrate domov. Hovorili sme o romantizovaní smrti extrémnych športovcov, o nebezpečných situáciách a o tom, ako pred svojou prvou cestou kontaktoval slávneho maďarského námorníka menom Nándor Fa. Otvorili sme aj najpálčivejšiu tému: čo bude robiť teraz, keď nadobro skoncoval s dobrodružstvami?
Nie len preto, ale sčasti aj áno. Ak sa pozrieme na štatistiky, vo veku 40-45 rokov zvykne dosť veľa ľudí, ako som ja, zahynúť, a často za tragických okolností. Ak náhodou prežijú štyridsaťpäťku, tak zomrú päťdesiatroční. Je dosť raritné, ak sa nám podarí dožiť dôchodku. Je zopár svetoznámych ikon, ktorým sa náhodou podarilo zostarnúť, ale nie je to nič typické. Tak to by bol štatistický dôvod, pre ktorý som sa rozhodol stiahnuť.
Okrem toho je to záležitosť, ktorá vo mne zrela dlhé roky. Cítil som, že sa raz dostanem do bodu, keď budem musieť povedať: dosť. Hľadal som, aké sú tieto možné body, hľadal som, aké budú za nimi argumenty, čiže otázka odchodu nie je témou dnešného dňa. O tomto kroku premýšľam už tri roky. A posledný projekt na kanoe bol perfektný, pretože po ňom cítim, že sa vo mne všetko zahojilo a uzavrelo.
Nemá s ostatnými nič spoločné. Napríklad ku koncu bolo počasie šialené, vyslovene som sa dostával do nebezpečných situácií.
A v tých situáciách som sa nebál toho, že zomriem, ale hovoril som si: fíha! Tak z takejto malej loďky, z tejto konkrétnej perspektívy už nikdy v živote neuvidím takéto obrovské, búrlivé vlny. Práve teraz sa na ne pozerám naposledy v živote. Možno ešte zajtra, a viac už nič nebude. Keď vieš, že piješ poslednú kolu svojho života, je to niečo celkom iné, ako keď si hocikedy môžeš kolu kúpiť. Je to úplne iné. A na tú poslednú kolu sa budeš stopercentne pamätať.
Bol to vedomý proces, ukončiť kariéru takýmto veľkolepým projektom. Chcel som mať čas a príležitosť sa so všetkým rozlúčiť a spracovať svoje rozhodnutie. Bolo to pevné rozhodnutie a je dobre, že to prebehlo takto. Mám aspoň istotu, že o päť rokov nevymyslím žiadnu ďalšiu volovinu, pre ktorú sa musím vrátiť do hry.
Nemáte depresiu po tejto zmene? Necítite prázdno v hrudi?
Už nie, pretože je to komplexná záležitosť, ktorá zrela dlho. Ja som sa na ňu pripravoval. S prerábkou tej lode som začal pred dvomi rokmi. Nehovoríme tu o 75 dňoch, ale o 700 dňoch. Takmer všetok svoj čas a energiu som vložil do nej. Je to posledný, krásny úsek osemnásťročného životného oblúka, ktorý som venoval extrémnym športom, a je to takto dobre. Necítim nedostatok alebo ľútosť. Nič podobné. Je to, ako keď postavíte dom a konečne sa aj posledná škridla dostane na svoje miesto. Hotovo.
Pravdepodobne ste teda dom ešte nestavali. Dom nikdy nie je dokončený.
Naozaj nie, ja som robil lode.
Kanoe.
Ale ak by sme na druhý koniec vášho pádla umiestnili ďalší list, tak by sme už odrazu mali kajak?
Áno, ak má pádlo list na oboch koncoch, tak už hovoríme o kajaku. Ale ak sa pozeráme na oceánske kajaky a kanoe, tak vidíme, že sú to skôr kapsuly na prežitie, ktoré ako plavci rozhýbavame špecifickými spôsobmi. Kanoistika je vlastne najpomalšou a najnáročnejšou technikou, ako rozhýbať čln. Najúčinnejšie je klasické anglické veslovanie, keď sedíte na kolieskovom sedadle a veslujete dvomi obrovskými veslami. Je to aj najrýchlejší spôsob veslovania. Prvýkrát v živote som Atlantik prekonal práve takouto veslárskou technikou, a to vo dvojici v rokoch 2006 – 2007. Dvakrát som potom ešte precestoval Atlantik na kanoe, čo ešte nikdy nikto neurobil, a to hovoríme o svetovom meradle. Na sólo kajaku túto cestu už zdolali dvaja moreplavci, jeden z nich sa dokonca na tejto ceste plavil so mnou, lenže sa mu nepodarilo z vlastných síl na konci zakotviť.
Je to dôležitá nuansa tohto žánru?
Áno, veď cieľom je po celý čas to, že vyplávaš z jedného brehu na vlastnom člne a dostaneš sa na ňom až na druhý breh iného svetadiela. Aj s horolezectvom je to rovnaké. Horolezec vylezie, dotkne sa vrcholu a potom sa vráti do svojho tábora. Keď sa mu podarí zdolať všetky tieto úseky cesty, potom môžeme považovať expedíciu za úspešnú. Samozrejme, kotvenie nie je tou najkomplexnejšou a najťažšou súčasťou cesty, ale je to akási bodka na záver. Bodka je potrebná.
Ako často na ceste hrozí prevrátenie? A ak sa to náhodou stane, aký scenár nasleduje?
Prevrátenie člna je nebezpečné preto, lebo vtedy sa môže poškodiť veľa vecí, ktoré nie sú dostatočne dobre ukotvené. Vtedy sa môže aj človek v lodi poriadne dolámať. Keď je kabína otvorená, do člna sa zvykne dostať aj pomerne veľa vody a to už je obrovský problém. Darmo je všetko na lodi profi, nič z toho neznesie slanú vodu. V člne sa nemá veľmi čo poškodiť, nie je to žiadna plachetnica, ale v takej chvíli, ako je prevrátenie, sa človek ľahko dostane do šlamastiky a nie je to ani nič príjemné na psychiku, keď zistíte, že tých pár drobností, ktoré na vás kvázi dávali pozor, sa zničilo a čln je hore nohami.
Ako sa vtedy dá čln vrátiť do stabilnej polohy?
Na to slúži lodný kýl. V roku 2012 sa mi však loď neobrátila naspäť. Odtrhlo sa aj puzdro vetracej šachty a do člna sa liala voda. A keďže bol čln riadne nabalený, začal sa mi potápať. Vtedy som bol práve v ňom. Preto som musel vyliezť von, dostať sa na trup lode, zaprieť sa do kýla a čakať, kým príde vlna, ktorá ma odnesie proti vetru a vďaka tomu sa mi podarí čln obrátiť späť. Trvalo to približne osem minút, kým taká vlna prišla. Za ten čas sa do člna dostalo obrovské množstvo vody, takže to bola hrozná skúsenosť. Tam konkrétne sa loď takmer potopila. Teraz sa mi nestalo nič takéto drastické, ale skúsenosti z tejto cesty som už naplno využil aj pri prípravách na poslednú expedíciu.
Keď už sme pri nehodách: dostali ste sa v živote do situácie, keď už ste si mysleli, že je s vami koniec?
