Vezmeš si modrú pilulku, pôjdeš spať, vstaneš a uveríš, čomu len chceš. Vezmeš si červenú pilulku, ostaneš v ríši divov a zistíš, kam až vedie králičia nora. Podobné kontúry mala ponuka, ktorú postavil Morpheus pred Nea. V nestarnúcom Matrixe našiel autor tohto textu vhodnú paralelu k tomu, čo robí Jaroslav Beck.
Spolutvorca najúspešnejšej hry pre virtuálnu realitu na svete, v ktorej do chytľavého hudobného rytmu sekáte svetelným mečom geometrické tvary, mohol pokojne ostať v blahej poexitovej nevedomosti.
S peniazmi, ktoré triu v zložení Beck, Ján Ilavský a Vladimir Hrinčár pred rokmi za hru Beat Saber zaplatil Facebook a ktoré Beck rozinvestoval od technologických akcií po nehnuteľnosti, sa nemusel nikam hnať, s ničím a nikým bojovať a mohol si žiť celkom spokojný život. On si však vybral očistec.
Tak a nijako inak nazýva Beck startupovú cestu. Na jednu sa vydal zhruba pred rokom a pol, keď s parťákmi Dominikom Ricom a Janom Rambouskom založili Cans. Paralelne s týmto počinom, na ktorý Beck na začiatku vyčlenil štyri milióny eur, teraz rozbehol BottleCap AI. Tentokrát si z vlastného vrecka nachystal desať miliónov.
Zdá sa vám to celé trochu surrealistické? Aj je. Rovnako, ako keď zo skladu rodinnej firmy MP-Sped, kde sú na paletách plechovky Cans, Jaroslav Beck na svojom bielom Porsche prechádza do pražského WeWorku, kde v jednej prenajatej kancelárskej bunke sídli zatiaľ skromný tím BottleCap AI, ktorého cieľ je dramaticky zefektivniť existujúce AI modely, ako sú ChatGPT alebo Grok.
Ty si ani nepremýšľal nad modrou pilulkou a odpočinkom?
Nechal som milióny dolárov v Beat Saberi už len preto, že som odišiel o pol roka skôr, než som pôvodne mal. Čas je teda pre mňa ultimátna mena. Hovoril som to aj chlapcom, keď som odchádzal, že Beat Saber sa bezo mňa nezblázni, ale ja nie som done. Som v najproduktívnejšom veku.
Mám tridsaťšesť rokov a mám možnosť robiť v plnej sile veci, ktoré sa mi o desať rokov už možno nebude chcieť robiť. A nemám najmenší problém založiť novú firmu a riešiť tam bookovanie, aby sme s novými zamestnancami mali kam ísť na pohovor. Nepotrebujem mať asistentov a tímy. Mám teda stále pocit, že len teraz všetko štartuje a na nápady, ktoré si vymyslím, nepotrebujem cudzie peniaze, ale odpálim to sám.
Odjakživa si bol takýto činorodý?
Neviem, kde sa to vzalo, ale vždy som žil tak, že keď sa otvorilo nejaké okno príležitostí, tak som ním preskočil. Keď ním totiž neprejdeš, už sa nikdy nemusí otvoriť. Mám k dispozícii kapitál, som mladý, mám relatívne mladú rodinu. To predsa nie je navždy. To, čo naozaj nechcem, je stáť v osemdesiatich pri okne, pozerať sa na ulicu a ľutovať, že som sa kedysi do niečoho nepustil. Mám skrátka taký pocit, že teraz je čas poriadne na to dupnúť. Teraz je čas mať impact.
