Sme súčasťou generácie narodenej do rozmachu. Je prirodzené, že si pre naše deti nedokážeme predstaviť nič iné ako ešte lepšiu budúcnosť. Ak človek žije v štádiu rozbehnutého úpadku, potom mu je jasné, že deti sa budú mať s najväčšou pravdepodobnosťou ešte horšie. Čo sa však deje s generáciou medzi dvomi extrémami, teda dnešnými deťmi a mladými ľuďmi?
Podľa výskumníka civilizačných kolapsov Balázsa Stumpfa-Biróa to budú práve oni – naše deti a mladí ľudia, kto zažije najväčšiu mieru deprivácie, rezignácie či utrpenia, a na to ich musíme bezpodmienečne pripraviť ešte dnes. Ale ako? Nakúpime pre nich dve tony konzerv? Naučíme ich hlbokej adaptácii? Najviac vraj pomôže upevňovanie medziľudských vzťahov.
Ako veľmi je výskumník civilizačných kolapsov pripravený na všetko? Máte núdzové zásoby? Ak áno, čo v nich máte nachystané?
Napadol mi krásny maďarský frazeologizmus, ktorý hovorí, že kto to vie, ten koná, a kto to nevie, ten o tom prednáša. V mnohom som príkladom pravdivosti tohto frazeologizmu. Za posledných päť rokov, čo sa tejto téme venujem, sa, samozrejme, aj ja v niečom na kolaps pripravujem. No zatiaľ u mňa prevažuje príprava psychická. Pretože to najpodstatnejšie, čo chceme dosiahnuť v situáciách kolapsu, je vyhnúť sa panike. Pretože masy ľudí, ktoré prepadli panike, vytvárajú chaos, a ak vznikne chaos, ten má tendenciu sa zväčšovať. To môže viesť k nežiaducim spoločenským a kultúrnym kolapsom.
Našou misiou teda je to, aby sme rozširovaním povedomia o možných budúcnostiach zmierňovali ich dôsledky. Ale, samozrejme, človek môže byť akokoľvek vytrénovaný psychicky, vedomosti mu nebudú stačiť na to, aby sa najedol. Čiže môže byť dosť užitočné a rozumné mať pre istotu nejaký typ núdzových zásob. Kľúč k tomu, čo v nich nesmie chýbať, sa však ukrýva v rozdiele medzi potrebou a túžbou.
Povedzme dieťa potrebuje pomerne málo vymožeností na to, aby vyrastalo v šťastnom prostredí; potrebuje mať čo jesť a piť, potrebuje miesto, kde sa môže vyspať – tu mám na mysli aj miesto, kde má pocit bezpečia –, a potrebuje lásku. Nemyslím si, že by ktokoľvek na svete potreboval viac: voda, potraviny, bezpečie a komunita. Rozvíjajúca sa polykríza spočíva však práve v tom, že tieto základné potreby nemusia a nebudú vždy zabezpečené – dosť možné, že už ani počas nášho života. Preto je dôležitá fyzická príprava, môžeme ju nazvať aj tréningom pre prípad núdze.
Ako môžete vedieť, že budeme potrebovať takéto znalosti?
Môžeme povedzme vychádzať z toho, že na základe údajov vyplývajúcich z nadmerného využívania zdrojov životného prostredia bude každé nasledujúce obdobie – a to systematicky – rok čo rok horšie a horšie, zdrojov bude ubúdať a náš konzum sa nezmenšuje. Potom je hádam jasné, že raz budú tieto poznatky a znalosti nevyhnutné.
Podľa správy OSN z roku 2023 má iba zmena klímy sama osebe také dôsledky na našu spoločnosť, že sa naše životy môžu v nasledujúcich troch desaťročiach zmeniť na nepoznanie. Nie je nutné, aby ste si pod tým predstavili svet v plameňoch; aj dnes sme svedkami extrémnych prírodných katastrof alebo ozbrojených konfliktov, ktorých dôsledkom je nedostupnosť základných surovín nutných na prežitie: energia, voda, potraviny. A hoci sa hlboká adaptácia často zamieňa s hnutím prepperov (survivalistov), naše vedomosti a závery stoja na iných pilieroch.
Ale východisko, teda tvrdenie, že v našej existencii a spôsobe života v dohľadnom čase nastane zlom, je predsa spoločné pre vás aj prepperov, však?
Hovoríme o dvoch stranách tej istej mince. Kým hlboká adaptácia dáva dôraz skôr na to, aby sme boli schopní mentálne, racionálne i emocionálne spracovať kolaps nášho života a životného prostredia, prepperi – a to napriek tomu, že za posledné roky utŕžili množstvo výsmechu – hromadia ohromné množstvo praktických znalostí a zručností. Samozrejme, nič nie je zaručené. Len za to, že niekto má doma dve tony konzerv, ešte nemá garantované prežitie. A takisto nie je zaručené ani to, že mentálna príprava vám dožičí večný život aj s bonusovým dňom.
Ide o to, aby sme v krízovej situácii, v ktorej sa ocitneme, dokázali niekoľko dní alebo hoci aj týždňov udržať pri živote seba a našich blízkych. Aby sme vydržali až dovtedy, kým sa nedostaneme k zdrojom, ktoré dokážu naplniť naše základné potreby, a kým sa nám nepodarí uchýliť do bezpečného prostredia. Preto som sa napríklad začal zaujímať o to, čo môžem urobiť navyše, aby bola moja rodina zásobená potravinami a vodou aj na niekoľko dní stavu núdze.
Hovorili ste to už vo viacerých rozhovoroch: tvrdenie, že je Maďarsko veľmocou vody, je len rozšírená mylná predstava.
Kríza pitnej vody si určite nebude vyberať ľudí podľa národnej príslušnosti a navyše vôbec nejde ani o to, či budeme mať čo piť. Podľa správy OSN do roku 2030 celosvetový dopyt po vode prekročí dostupné zdroje sladkej vody o štyridsať percent. Je to tak nesmierne šokujúce, že to všetkým odporúčam vysloviť nahlas: o päť rokov bude ľudstvo potrebovať o štyridsať percent viac pitnej vody, než koľko jej má planéta Zem k dispozícii.
Podľa správy Svetovej banky bude mať do roku 2025, teda už v tomto roku, zhruba polovica svetovej populácie skúsenosť s nedostatkom vody vo svojom domove na dlhší či kratší čas. Ide o takzvaný zero-day, ktorý momentálne ohrozuje čoraz viac veľkomiest s piatimi, desiatimi, pätnástimi miliónmi obyvateľov.
Keď nie je voda, nebude ani jedlo.
Áno, z nedostatku vody vznikne aj nedostatok potravín, a to sme ešte nespomenuli klimatickú migráciu. Navyše som presvedčený, že globálna potravinová kríza môže nastať prakticky kedykoľvek, keďže viac ako šesťdesiat percent kalórií, ktoré ľudstvo skonzumuje, pochádza len z troch rastlín: pšenice, kukurice a ryže.
Viac ako deväťdesiat percent z nich sa vypestuje len v štyroch alebo piatich veľkých pestovateľských regiónoch. Ak povedzme len dve alebo nebodaj tri z týchto lokácií zasiahne čoraz bežnejšie extrémne počasie súčasne a zničí úrodu, okamžite sa na Zemi rozmohne hladomor. A nielenže je dosť vysoký predpoklad, že sa čosi takéto môže stať, ale nie je vylúčené ani to, že sa to stane opakovane.
Keď už hovoríme o príprave na stav núdze… Môže byť pripravenosť podstatná aj preto, že po uvedomení si toho, v akej hrozivej situácii sa nachádzame, môže aktívny pokus o vyrovnanie sa s ňou priniesť akýsi duševný pokoj a pocit bezpečia?
Už len to, že sa v myšlienkach zaoberáme tým, čo by sme robili v stave núdze, nám môže pomôcť zmierniť klimatickú úzkosť. Uvedomenie si toho, čo je realita, a prijatie faktov a ich analýza sú skutočne úľavou. Ak dospejeme v myšlienkach k tomu, že možnosť kolapsu ekosystémov a tým aj spoločností prijmeme ako fakt, môže u nás dôjsť aj k silnému mentálnemu zlomu. Cieľom hlbokej adaptácie je práve to, aby sme zmiernili hĺbku tohto zlomu. Aby sme zmiernili dôsledky toho, čo prinesie šeredná budúcnosť.
Čím bližšie sme k psychickej rovnováhe, tým menej je pravdepodobné, že zúfalstvo a chaos naberú masové tendencie. Zmierňujeme tým možnosti, že sa ľudia obrátia proti sebe.
Nechceme však živiť ani ilúziu o tom, že ľudia budú krásne a mierumilovne sedieť doma a prizerať sa tomu, že deti im pred očami umierajú od hladu. Ľudia sa v takejto situácii evidentne vydajú hľadať riešenia, budú sa za každú cenu snažiť nájsť to, čo im práve chýba na prežitie. A prvou zastávkou bude, samozrejme, sused, a to špeciálne vtedy, ak budú presvedčení o tom, že tam niečo má. Najdôležitejším cieľom hlbokej adaptácie je teda budovanie a živenie mikrokomunít. Posilňovanie spolupráce. Pretože v skutočných, funkčných malých komunitách môže kooperácia bez problémov nahradiť konfrontáciu.
