Ortopedička a úrazová chirurgička Silvia Vajcziková drží česko-slovenský prím ako prvá žena na čele kliniky, ktorú aj spoluzakladala
V slovenskom a českom medicínskom priestore získala neodškriepiteľné prvenstvo. Lekárka Silvia Vajcziková, ktorú kolegovia familiárne oslovujú „Doci“ alebo „Sisa“, je vôbec prvou ženou ortopedičkou a úrazovou chirurgičkou, ktorá stála na čele kliniky. Tú v roku 2006 zároveň aj spoluzakladala.
Na konte má stovky operácií vrátane hrozivých komplikovaných úrazov, ktoré – ako spomína počas nášho rozhovoru – boli veľmi časté najmä v divokých deväťdesiatych rokoch, keď pod autami pomerne bežne vybuchovali bomby, alebo ktoré pacienti utrpeli pri ťažkých dopravných nehodách.
Silvia Vajcziková sa o svoju motiváciu venovať sa medicíne, ako aj o svoje zážitky a skúsenosti podelila v rozhovore pre Forbes.
Čo vás priviedlo k lekárskemu povolaniu? Mali ste lekárov v rodine, alebo to bol iný dôvod?
Moja motivácia bola trochu iná. Moji rodičia boli, bohužiaľ, v päťdesiatych rokoch politicky stíhaní. Mali kamarátov manželov, ktorí sa pokúsili ujsť za hranice, čo bolo v tom čase trestné. Všetkých, ktorých mali títo kamaráti v telefónnom zozname, potom štátna moc zavrela. Neskôr sa to síce vysvetlilo a rodičia boli rehabilitovaní medzi prvými, ale trvalo to určitý čas.
Keď boli obaja rodičia stíhaní, čo bolo s vami?
Ja som mala ísť do sirotinca, ale našťastie si ma k sebe vzali starí rodičia. Starý otec mi každý večer rozprával vymyslené rozprávky o mačacej rodine Bobuľkových. Ja som tam figurovala tiež a bola som „mačičkovská a detská lekárka“. Ako dieťa som sa s tým stotožnila a odvtedy ma to veľmi intenzívne držalo. Neskôr som išla na strednú školu ako zdravotná laborantka a môj cieľ študovať medicínu pretrval.
Boli chirurgia alebo ortopédia vašimi vysnívanými špecializáciami?
Nie. Ja som túžila stať sa gynekologičkou pôrodníčkou. Dokonca mi aj prišlo, že som prijatá na jednu kliniku, od šťastia som bola celá bez seba. Keď som sa tam však prišla prihlásiť, nastalo veľké sklamanie, lebo podľa všetkého si pomýlili mená a na to miesto prijali inú mladú lekárku.
Aká bola odtiaľ cesta k ortopédii?
To bola čistá náhoda. Existovalo také pravidlo, že keď už vás do fakultnej nemocnice prijmú, musia vás niekde umiestniť, a tak mi oznámili, že budem pracovať na protetickom oddelení. Myslela som si, že ide o zubnú protetiku, a to bolo asi jediné, čo som naozaj nechcela robiť. Keď som sa to dozvedela, bolo mi do plaču. Keď som prišla za primárom, pýtal sa ma, čo mi je. Povedala som mu, že nechcem robiť zubnú protetiku. On sa zasmial a povedal mi: „Nie, vy budete robiť ortopedickú protetiku. V pondelok vás vezmem na ortopedickú kliniku, tam budete atestovať a potom sa uvidí, čo bude…“
Ortopédia je oblasť, kde ani v minulosti a napokon ani dnes nepracuje veľa žien lekárok. Ako ste zapadli do mužskej zostavy?
V čase, keď som tam prišla, tam už boli dve ženy lekárky, aj keď jedna bola práve na materskej a druhá nastúpila s tým, že bude pôsobiť ako ambulantná ortopédka. S ňou sme bok po boku vyrastali. Po atestácii sa mi narodila prvá dcéra a keďže bolo na klinike veľa služieb, požiadala som, aby som mohla pôsobiť ako obvodná ortopédka. Vtedajší riaditeľ napokon rozhodol, že sa budem venovať detskej ortopédii. Potom sa mi narodila druhá dcéra. Nasledovala druhá atestácia z ortopédie u profesora Františka Makaia. Spomínam si, že na jednom kongrese sa ma profesor Makai a neskôr aj profesor Jiří Látal (významní chirurgovia, pozn. red.) opýtali, či by som sa nechcela vrátiť na ortopedickú kliniku. Profesor Látal sa vtedy stal prednostom úrazovej chirurgie na Kramároch a spýtal sa ma, či by som nešla k nemu na úrazovku.
A vy ste súhlasili…
Presne tak. Na kliniku úrazovej chirurgie som nastúpila v roku 1992. Tam som bola jediná žena a tam som aj atestovala z úrazovej chirurgie. Napokon som si urobila aj doktorát a docentúru.
